Oči

Čistenie oka by malo byť pre každého chovateľa rutinnou záležitosťou. Napriek tomu je často zanedbávané. Oko psa je oproti ľudskému viac exponované a vystavené vplyvom prostredia (prach, semená a peľ z rastlín, priamy dotyk rastlín pri pohybe vo vyššom poraste). Oko je potrebné kontrolovať a čistiť.

Zvonka

Vonkajšia očista oka spočíva v odstránení nečistôt z okolia oka (hlieny). Na očistenie používame vlhkú handričku (neodporúča sa vlnitá vata), ktorá nám pomôže rozmočiť a odstrániť nečistoty. 
Ani na zaschnuté nečistoty nikdy nepoužívame prílišný tlak. Opakovaným pohybom v smere od oka postupne odstraňujeme nečistoty. Neprechádzajte okolie oka už znečisteným kusom handričky.

Zvnútra

Čistenie oka zvnútra spočíva v odstránení prachu, semienok, či iných cudzích telisok zo spojivkového vaku. Hlavu zvieratka jemne zakloníme. Priložíme prst na spodné viečko a ťahom nadol ho odtiahneme. Otvorené viečko vypláchneme (čistou vodou alebo špeciálnym prípravkom na vnútorný výplach oka). Môžeme na to použiť kvapkadlo (to je najšetrnejší spôsob), alebo vstreknutím z injekčnej striekačky bez ihly (silnejší prúd). NEČISTOTU NIKDY NEVYBERÁME PRSTOM ANI PINZETOU! V prípade, že sa vám nedarí oko vyčistiť, alebo je v ňom cudzie teliesko alebo rana, navštívte radšej veterinárneho lekára. Neodborná pomoc nieje na mieste.Očistené oko je možné ošetriť nedráždivou očnou masťou (nie antibiotickou).

Uši

Kontrola uší je veľmi dôležitou súčasťou starostlivosti o vášho miláčika. Pravidelnou kontrolou vnútornej strany ušnice a vonkajšieho zvukovodu môžete včas indikovať hroziaci problém už v jeho počiatku. Vzhľadom na bolestivosť ušných ochorení je takáto forma prevencie naozaj potrebná. Zvýšené riziko je napríklad u plemien husto osrstených, u plemien s dlhými ovisajúcimi ušnicami alebo u psov, ktorí majú uši veľmi osrstené aj zvnútra.

Preventívne čistenie vonkajšieho zvukovodu a ušnice je vhodné, no netreba to za každú cenu preháňať. Čistením ucha sa totiž odstraňuje maz, ktorý má pre uši ochrannú funkciu. Príliš časté čistenie uší zbytočne provokuje zvýšenú tvorbu tohto mazu.

Čistenie ucha

Nikdy nepchajte pri čistení do ucha žiadne predmety a nesnažte sa zachádzať do hĺbky ucha. Neodborná manipulácia môže mať veľmi vážne následky. Dnes existuje veľa prípravkov na čistenie uší. Používajú sa tak, že sa kvapkadlom vstreknú do ucha. Masážou ucha zvonku sa tekutina dostane do všetkých vnútorných častí ucha, kde spôsobí uvoľnenie ušného mazu a nečistôt. Po dôkladnej masáži ucha ponecháme psa voľne potriasť hlavou. Trasením sa nečistoty zachytia na vnútornej strane ušnice, odkiaľ ich jednoducho odstránime kúskom čistej vaty.

Problémy s ušami nám môže zviera hlásiť trasením hlavou, škrabaním alebo otieraním ucha o zem. V takomto prípade je potrebné ucho odborne vyšetriť. Za týmto účelom navštívte svojho veterinárneho lekára, ten má na takéto vyšetrenie potrebné vybavenie.

Najčastejšie problémy s uchom

Cudzí predmet v uchu

Pre psa je cudzí predmet v uchu veľmi nepríjemný. Snaží sa ho vytriasť trasením hlavy, škrabaním alebo otieraním ucha. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje vo vegetačnom období osín a semenenia rastlín. Cudzí predmet v uchu môže spôsobiť zápal a môže ucho mechanicky poškodiť – spôsobiť prasknutie bubienka.

Zápal ucha

Prejavuje sa bolestivosťou ucha, sčervenaním ušnice, môže sa k nemu pridružiť aj mokvanie či výtok z ucha, ucho môže zapáchať hnisom. Príčin môže byť veľa. Je potrebné čo najskôr navštíviť veterinára a problém liečiť. Následky zanedbanej liečby sa odstraňujú ťažko a nie vždy sa dajú odstrániť úplne. Zanedbaná liečba je potom samozrejme aj omnoho finančne náročnejšia.

Ušný svrab

Ušný svrab je prenosné ochorenie. Prejavuje sa svrbivosťou uší. Vo vnútri ucha a z vnútornej strany ušnice sa nachádzajú čierne nánosy. Je potrebné vyšetrenie u veterinára (výter a mikroskopické vyšetrenie odobratej vzorky). Po pozitívnom náleze svrabu je potrebné dodržať náležitú liečbu. Pokiaľ je v domácnosti nakazené jedno zviera ušným svrabom, je pravdepodobné, že nákaza postihne aj ostatné zvieratá. V takomto prípade o tom informujte svojho veterinára.

Zuby, tlama, ďasná

Ochorenia zubov a dutiny ústnej sú problémom, s ktorým sa stretne počas života svojho psa alebo mačky väčšina chovateľov. Sú problémom, ktorý veľmi často v počiatočnom štádiu uniká pozornosti majiteľa zvieraťa a preto je prevencia týchto ochorení veľmi dôležitou súčasťou starostlivosti o našich štvornohých priateľov. Zviera s ochorením v dutine ústnej často nevykazuje výrazne príznaky patologického procesu, bolestivosť nie je výrazná, alebo je len v počiatočnom štádiu ochorenia. Pes spracúva potravu v druhej polovici úst a tak si človek , ktorý ho kŕmi nevšimne, že niečo nie je v poriadku . Až objavujúci sa zápach, opuch, zvýšená telesná teplota alebo iné lokálne príznaky, prípadne narušenie celkového zdravotného stavu je varovným signálom, vedúcim k návšteve veterinárneho lekára. Práve pre tieto dôvody sú preventívne opatrenia dôležité, nielen že majú zabrániť samotnému ochoreniu, ale pri ich vykonávaní často sám majiteľ odhalí, že niečo nie je v poriadku.

Stomatologickú prevenciu z hľadiska chovateľa si môžeme rozdeliť do troch častí. Prvou, najmenej náročnou, je podporovanie samoočisťovania zubov. Tvrdšia zložka stravy je tá, ktorá pomôže počas hryzenia a očisťuje zubný povlak. Najčastejším dotazom chovateľa je, či v takomto prípade pomôže skŕmovanie kostí. Kosti u veľkých plemien, pokiaľ sa nejedná o hydinové (môžu spôsobiť tráviace problémy), skutočne pomáhajú. Často však musíme riešiť problémy zlomených zubov, kde príčinou sú väčšie kosti ako zložka potravy. Rôzne žuvacie kostičky, ktoré majú štruktúru upravenú tak, aby pri záhryze neprišlo k jej prasknutiu, ale k zanoreniu zubu do nej, odstraňujú zubný povlak v najlepšej miere a nevedú k zraňovaniu ani zubov, ani ďasien. V dnešnej dobe aj niektorí výrobcovia granulovanej potravy pre psov majú vo svojom sortimente výrobky, ktoré majú spomínanú štruktúru a môžu viesť k zníženej tvorbe zubného povlaku až o 30%. Veterinárny lekár Vám pri stomatologickom vyšetrení iste doporučí výrobcu a objedná Vám pre Vášho psa alebo mačku to najvhodnejšie.

Druhou, nemenej dôležitou časťou prevencie je tak, ako u človeka, čistenie zubov. U niektorých plemien, ako pudlík, yorkshire terier, pekinéz atď. je čistenie vzhľadom k ich plemennej predispozícii k tvorbe zubného kameňa nutnosťou . Taktiež je nutné zvyknúť na čistenie chrupu všetky jedince , ktoré majú niektorú z vrodených vád zhryzu ako predhryz, podhryz a ďalšie. Zubná kefka a zubná pasta by mali byť vo výbave každého chovateľa, ktorý má malé alebo stredné plemeno. Jedine čistenie celého chrupu správnou kefkou a správnou pastou, prípadne ošetrovanie ďasien môže vo veľkej miere prispieť k udržaniu zdravej dutiny ústnej. Pri výbere zubnej kefky a pasty (špeciálne určené pre zvieratá) a pri vysvetlení správnej techniky čistenia Vám pomôže veterinárny lekár . Ako sme spomínali v úvode, dôležitou súčasťou prevencie sú aj pravidelné kontroly u veterinára. Veľa chorobných zmien na zuboch, ďasnách a sliznici dutiny ústnej môže mať trvalé následky a tak len včasné diagnostikovanie ochorenia vedie k úspešnému záveru liečby. Nechať skontrolovať chrup Vášmu psovi, mačke, králikovi by ste mali nechať 2 až 3 krát ročne a samozrejme vždy navštíviť veterinárnu ambulanciu pri podozrení na ochorenie dutiny ústnej.

Je veľmi dôležité nepodceňovať stomatologické ochorenia, pretože často môžu byť príčinou, alebo spolupríčinou celkových ochorení a naopak niektoré celkové ochorenia sa môžu prejavovať práve v ústach Vášho zvieraťa.

zdroj: www.vetchamber.sk

Koža je najväčším telesným orgánom s aktívnym metabolizmom a tým tiež s vysokými nárokmi na prísun energie a živín.

Vyskytujú sa priame defekty kože ako sú napr. rôzne poranenia, zápalové stavy spôsobené parazitmi a mikroorganizmami.

Na koži ďalej manifestujú aj mnohé poruchy vnútorných orgánov ako sekundárny prejav týchto ochorení.

Vzhľadom k tomu, že koža a srsť plní funkciu telového pokrytia, termoregulačného orgánu a zásobárne určitých látok, ale zároveň chráni organizmus pred pôsobením škodlivých vplyvov, môže každé ochorenie kože zvýšiť riziko prieniku patologických činiteľov do organizmu.

Hlavné príčiny porúch a ochorení kože:

• Dietologické poruchy - podávanie nevhodnej stravy, predovšetkým nedostatočná výživa organizmu živinami, nepostrádateľnými mastnými kyselinami, stopovými prvkami a vitamínmi.
• Alergie - ktoré v jednoduchosti môžeme rozdeliť na kontaktné, keď dochádza k priamemu kontaktu alergénu s kožou, potravinové alergie, keď sa jedná o sekundárne prejavy imunitné sprostredkovanej reakcie na určitú zložku potravy a inhalačná alergia, keď sú alergény primárne vdychované a sekundárne sa imunitné sprostredkovaná reakcia prejaví na koži.
• Bakteriálne ochorenia kože - povrchové alebo hlboké zápaly kože prvotne alebo druhotne sprostredkované patologickými baktériami.
• Mykotické ochorenia kože - plesňové a kvasinkové ochorenia kože, ktoré najčastejšie vznikajú pri nedostatočnej obranyschopnosti kože.
• Parazitárne ochorenia kože - patria medzi najčastejšie príčiny kožných ochorení (blchy, kliešte, dravčíci, rôzne formy svrabu, trudníkovitosť a pod.). Týmto príčinám kožných ochorení je potrebné venovať zvýšenú chovateľskú pozornosť a urobiť vhodné preventívne opatrenia. Je dôležitá pravidelná prevencia vo forme proti parazitných prípravkov napríklad: advocate. Viac informácií Vám poskytne Váš veterinárny lekár.
• Auto imunitné ochorenia kože - ide o pomerne vzácne ochorenia kože, kedy sa telo bráni proti niektorej zložke, ktorá je za normálnych okolností telu vlastná.
• Endokrinné kožné ochorenia - vznikajú v dôsledku zníženej alebo zvýšenej funkcie orgánov, ktoré produkujú hormóny.
• Psychogénne ochorenia kože - vznikajú ako prejavy nervozity, nepokoja alebo nevoľnosti, sociálnych zmenách, keď je zvieraťu odopieraná doposiaľ poskytovaná pozornosť, pri zmenách denného režimu a pod. Manifestujú sa väčšinou v podobe úporného vylizovania určitých miest na tele.

Príznaky ochorenia:

Nasledujúce symptómy môžu indikovať, že Vaše zviera trpí niektorými ochoreniami kože a srsti:

• zhoršenie stavu srsti (matná, rozježená, lámavá apod.)
• zvýšená strata srsti - pĺznutie mimo zvyčajnú dobu
• svrbivosť na určitých miestach alebo na celom povrchu tela
• škriabanie sa a vylizovanie vo zvýšenej miere
• zmena farby srsti alebo kože
• rôzne poranenia, defekty, vriedky alebo mokvavé škvrny na povrchu tela
• zvýšená povrchová citlivosť na dotyk - zvieratá majú tendenciu začať sa okamžite po dotyku škriabať alebo výrazne pohybujú kožou v mieste dotyku
• prítomnosť parazitov alebo ich vývojových štádií, prípadne splodín metabolizmu

Terapeutické postupy

Na základe klinických a laboratórnych vyšetrení určí veterinárny lekár stupeň vážnosti problému a stanoví vhodnú liečbu. Podľa stupňa závažnosti Váš pes alebo mačka prejde na alternatívny životný režim, lieky a/alebo špeciálnu diétu. Tu je potrebné poznamenať, že vo väčšine prípadov sa jedná o dlhodobú liečbu vyžadujúcu kvalitnú spoluprácu chovateľa s veterinárnym lekárom.

• Lokálna terapia
  Aplikácia mastí, kúpeľov a iných preparátov priamo na kožu. Používa sa u nekomplikovaných, lokálne ohraničených ochorení. Lokálna terapia je pomerne časovo náročná a vyžaduje dokonalú spoluprácu s veterinárnym lekárom.

• Celková, systémová terapia
  Aplikácia liečiv v injekčnej forme, vo forme tabliet a pod. sa používa všade tam, kde nie je predpoklad úspešného účinku lokálnej terapie, v komplikovaných a dlhotrvajúcich prípadoch kožných ochorení.

• Diéta
  Zmena krmiva a prechod na tzv. špeciálne kožné diéty je takmer vždy vhodným doplnkom lokálnej aj celkovej terapie a podávanie takých krmív v mnohých prípadoch dokáže skrátiť celkovú dobu terapie, alebo dokonca ako alternatívny liečebný postup nahradiť podávanie niektorých liečiv.

Ako podporiť liečbu kožných ochorení

Pri liečbe kožných ochorení je vždy veľmi dôležitá Vaša spolupráca s veterinárnym lekárom a dôslednosť v dodržovaní pokynov a terapeutických postupov. Čo môžem urobiť pre uzdravenie svojho miláčika?

• Podávať len krmivo a jeho množstvo predpísané veterinárnym lekárom.
• Nedávať zvyšky od stola, ani iné pochúťky.
• Pravidelne kontrolovať hmotnosť zvieraťa.
• Pravidelne sledovať frekvenciu, množstvo a kvalitu výkalov.
• Sledovať stav kože a zaznamenávať prípadné zmeny.
• Sledovať a zaznamenávať výskyt svrbenia, jeho intenzitu, lokalizáciu svrbivých miest a ostatných zmien podľa odporučení veterinárneho lekára.
• Dôsledne dodržovať zásady hygieny prostredia - niektoré ochorenia sú prenosné na človeka.
• Ak Vám Váš veterinárny lekár predpísal konkrétne lieky, je veľmi dôležité riadiť sa presne pokynmi a celkovým terapeutickým postupom.

Prechod na nové krmivo

Väčšina psov nové diéty  ľahko akceptuje, pretože tieto diéty sú extrémne chutné. Avšak každý jedinec je individualitou a niektoré psy a mačky nemusia prijímať zmenu krmiva príliš ľahko a to zvlášť v prípadoch, keď sú choré a trpia nechutenstvom.

Nasledujúce body môžu pomôcť akceptácii krmiva

• Prechádzajte na nové krmivo postupne v 4-7 dňovej perióde, každý deň pridajte k pôvodnému krmivu adekvátne množstvo nového krmiva. V niektorých prípadoch pomôže podávanie nového krmiva po niekoľko dní z ruky.
• Ak zviera odmieta nové krmivo viac ako 48 hodín, kontaktujte Vášho veterinárneho lekára pre ďalšie inštrukcie. U obéznych zvierat existuje reálne riziko vzniku vážneho ochorenia pečene pri hladovaní dlhšom ako 48 hodín.
• Nepodávajte iné krmivá alebo množstvá ako Vám odporučil Váš veterinárny lekár!

Dedičné srdcové vady

Medzi dedične podmienenými chorobami psov hrajú významnú úlohu vrodené srdcové vady. Tie predstavujú asi 5% prípadov z celkového počtu ochorení srdca u psov. Zvyšnú časť tvoria získané ochorenia srdca, medzi nimi u niektorých tiež zisťujeme pomerne významné genetické dispozície.

Väčšina vrodených srdcových vád má za následok "skrat" medzi malým a veľkým krvným obehom. Pokiaľ časť krvi vypudenej z ľavej komory tečie miesto srdečnice (aorty) do pľúcnej tepny a pľúcneho obehu, hovoríme o skrate zľava doprava. V tomto prípade dochádza k prekrveniu a edému pľúc, zatiaľ čo viazne prekrvenie zvyšku tela a všetkých životne dôležitých orgánov.

Najčastejšími prejavmi edému pľúc sú dusenie a kašeľ. Pri skrate zprava doľava naopak časť krvi odteká z pravej komory do aorty a viazne prietok krvi pľúcnou tepnou. V tomto prípade sa do veľkého telového obehu dostáva určité množstvo neokysličenej krvi. Jednotlivé tkanivá a orgány sú tak nedostatočne zásobené kyslíkom, čo sa často prejavuje nafialovelým zafarbením viditeľných slizníc, tzv. cyanózou. Okrem uvedených klinických príznakov sa vrodené srdcové vady prejavujú zaostávaním v raste, slabosti a ľahkou unaviteľnosťou postihnutých šteniat.

Jednou z najčastejších vrodených srdcových vád u psov je patentný ductus arteriosus (PDA). Toto ochorenie vzniká neuzavretím embryonálnej spojky medzi pľúcnou tepnou tepnou a aortou po narodení šteňaťa. Behom vnútromaternicového vývoja šteňaťa nepoužíva malý pľúcny obeh, lebo k okysličovaniu krvi nedochádza vzdušným kyslíkom v pľúcach, ale kyslíkom z matkinej krvi  v placente. Preto krv vypudená z pravej komory do pľúcnej tepny prúdi spojkou nazývanou ductus arteriosus priamo do aorty, odtiaľ do veľkého krvného obehu. Po narodení a roztiahnutí pľúc vzduchom táto embryonálna spojka rýchlo zaniká (behom prvých minút až hodín po porode). Problém nastáva, pokiaľ pretrváva existencia ductus arteriosus aj po narodení. V tomto prípade v ňom spravidla dochádza k toku krvi z aorty do pľúcnej tepny, tj. opačným smerom než za embryonálneho života. Je to dané tým, že ľavá komora má podstatne väčší výkon než komora pravá a v aorte je tým pádom väčší tlak krvi ako v pľúcnej tepne. Následkom tejto vady je potom prekrvenie pľúc. U tohto ochorenia sa popisuje typický posluchový nález. Ide o kolísavý kontinuálny šelest, ktorý je možné prirovnať k zvuku parnej lokomotívy. Tento typ šelestu však nemusí byť prítomný po celú dobu trvania choroby alebo môže chýbať úplne.

Suky bývajú postihnuté častejšie ako psy. Toto ochorenie je možné definitívne vyliečiť len chirurgickým zákrokom prostredníctvom dvojitého podviazania PDA. Bez tohto ošetrenia dochádza k postupnému zhoršovaniu zdravotného stavu a predčasnému uhynutiu pacienta, najčastejšie behom prvého roku života.

Medzi vrodené srdcové vady spôsobujúce skrat zľava doprava patria tiež defekty komorovej alebo predsieňovej prepážky.

Tieto defekty sa môžu u psov vyskytovať tiež v kombinácii s inými srdcovými vadami. Prognóza ochorení je závislá na veľkosti defektu. Zvieratá s malým defektom sa môžu dožiť relatívne vysokého veku, bez toho, aby vykazovali podstatné odchýlky od normálneho zdravotného stavu.
U zvierat s väčšími defektmi sa v rôznej intenzite vyskytujú príznaky srdcového zlyhania, ktoré je nutné ovplyvňovať pomocou liekov. Definitívne vyliečenie predstavuje len chirurgický zákrok, ktorý však vyžaduje náročné vybavenie pracoviska s možnosťou bypassu.

Do vrodených srdcových ochorení spôsobujúcich skrat zprava doľava s výraznou cyanózou slizníc patrí tzv. Fallotova tetralógia. Jedná sa o vrodenú kombináciu štyroch srdcových vád.

Prognóza Fallotovej tetralógie je zlá. Bez náročného chirurgického zákroku za použití bypassu dochádza v rannom veku veľmi často k úhynu pacienta.

Ďalšiu kapitolu vrodených srdcových vád tvoria vrodené ochorenia chlopní. Zúženie polomesiačitých chlopní patrí u psov spoločne s PDA medzi najčastejšie vrodené ochorenie srdca.

Pulmonálna stenóza (zúženie pulmonálnej polomesiačitej chlopne)

Ochorenie je charakteristické nálezom vírivého srdcového šelestu. Značná časť psov s týmto posluchovým nálezom však nemusí vykazovať príznaky srdcového zlyhania. Tie sa väčšinou objavujú až vo vyššom veku pacienta a zahŕňajú zhoršenú toleranciu záťaže, synkopy (krátkodobá strata vedomia), opuch brucha a končatín. Prognóza ochorenia a dĺžka života závisí na stupni postihnutia chlopne. Liečba sa zameriava hlavne na medikamentózne potlačenie príznakov srdcového zlyhania, popr. chirurgickú korekciu vady.

K aortálnej stenóze (zúženiu aortálnej polomesiačitej chlopne)

Srdcový šelest sprevádzajúci túto chorobu nemusí byť počuteľný hneď od narodenia, u niektorých psov sa objavuje až v druhom roku života. Klinickým prejavom choroby býva slabosť, synkopy a ľavostranné srdcové zlyhanie (dusenie, kašeľ). Prognóza ochorenie je vždy neistá a závisí na stupni postihnutia chlopne. Definitívne vyliečenie predstavujú len veľmi náročné operačné techniky.

Medzi vrodené ochorenia chlopní patrí ďalej dysplázia cípovitých chlopní. Jedná sa o zlé vyvinutie štruktúr dvojcípej alebo trojcípej chlopne, ktoré vedie k ich nedomkýnavosti.

Tieto ochorenia sa vyskytujú predovšetkým u veľkých plemien psov.

Psy bývajú postihnutí častejšie ako suky. Klinické príznaky sú rovnaké ako pri degeneratívnom ochorení chlopní u starých psov. Liečba spočíva predovšetkým v medikamentóznom ovplyvnení následkov srdcového zlyhania. Prognóza je väčšinou zlá.

Jednou z ďalších vrodených vád je perzistujúci pravý aortálny oblúk. Ide o pozostatok cievy, ktorá za normálnych okolností zaniká behom embryonálneho vývoja. Tento cievny oblúk je u postihnutého šteňaťa príčinou tlaku na pažerák. V mieste stlačeného pažeráku sa hromadí potrava a spôsobuje rozšírenie pažeráku pred miestom upchania. Táto vada sa teda neprejavuje príznakmi ochorenia srdca a ciev, ale zažívacími tažkosťami. Choré šteňa zaostáva v raste a najčastejšie v období odstavu a prechodu na pevnú stravu sa u neho začína prejavovať zvracanie nestrávenej potravy z pažeráku, tzv. regurgitácia. Diagnóza sa stanoví na základe kontrastného rentgenového vyšetrenia. Choré šteňa je treba kŕmiť malými dávkami polotekutej alebo tekutej potravy. Definitívna liečba spočíva v chirurgickom zákroku.

Upsov sa ďalej vyskytuje vrodené ochorenie osrdcovníka (perikardu) nazývané peritoneoperikardiálny bránicový pruh. Jedná sa  o vrodenú komunikáciu brušnej a osrdcovníkovej dutiny cez neuzavretú bránicu s pretŕčaním brušných orgánov do osrdcovníka.

Klinické príznaky sa väčšinou objavujú u mladých zvierat do jedného roku života, niekedy však až do štyroch rokov. Príznaky môžu byť veľmi variabilné, zahŕňajú ako dýchacie tažkosti a príznaky srdcového zlyhania, tak aj poruchy tráviaceho traktu vrátane nechutenstva, zvracania a hnačiek. U niektorých jedincov sa však spomínané príznaky nemusia vôbec prejaviť. Terapia spočíva v chirurgickom uzavretí defektu, po ktorom nasleduje spravidla veľmi rýchle uzdravenie. U starších zvierat bez klinických príznakov ochorenia nemusí byť liečba nutná.

U každého šteňaťa postihnutého vrodenou srdcovou vadou býva veľmi ťažké urobiť rozhodnutie o prognóze ochorenia. Je treba posúdiť, či je ochorenie vôbec zlúčiteľné so životom. Musíme vždy zvážiť, či nám zamýšľané diagnostické metódy pomôžu stanoviť presnú diagnózu a prognózu a či je možná následná liečba vrodenej vady. Majiteľ nového šteňaťa, u ktorého bola zistená vrodená srdcová vada, má právo vrátiť šteňa chovateľovi. Vzhľadom k tomu, že vrodené vady majú často dedičný základ, je nutné starostlivo zvážiť, či je možné ďalej pripúšťať rodičov, prípadne súrodencov postihnutého šteňaťa.

Medzi získané ochorenia srdca s výraznou dedičnou predispozíciou patria  hlavne chronické degeneratívne ochorenia srdcových chlopní (tzv. endokardióza) a degeneratívne ochorenie srdcovej svaloviny (tzv. primárna dilatačná kardiomyopatia).

Endokardióza je vôbec najčastejším ochorením srdca u psov. Degeneratívne zmeny postihnutých chlopní spôsobujú ich nedomkýnavosť. Najčastejšie býva postihnutá dvojcípa chlopňa (medzi ľavou predsieňou a ľavou komorou), menej často sa stretávame s nedomkýnavosťou trojcípej chlopne (medzi pravou predsieňou a pravou komorou). Presná príčina vzniku ochorení nie je doteraz známa. Vyskytuje sa predovšetkým u malých plemien psov.

Posluchový nález (šelest nad postihnutou chlopňou) sa väčšinou začína objavovať u psov v strednom veku, ale ku klinickým príznakom následného srdcového zlyhania spravidla dochádza až vo vyššom veku, t.j. nad sedem rokov. Špecifická liečba degeneratívneho ochorenia chlopní u psov neexistuje. Definitívne vyliečenie tejto choroby by znamenalo len použitie umelej chlopne. V liečbe chorých psov sa zameriavame predovšetkým na potlačenie následkov srdcového zlyhania pomocou liekov. Pri vhodne zvolenej kombinácii liekov je možné predĺžiť psom život na pomerne dlhú dobu, rádovo až o niekoľko rokov.

Dilatačná kardiomyopatia je degeneratívne ochorenie srdcovej svaloviny spojené s dilatáciou srdca (zväčšenie objemu srdcových dutín za súčasného stenčenia srdcových stien). Tieto zmeny majú za následok zlú srdcovú sťahovavosť. Jednoznačná príčina vzniku ochorenia nie je známa. Ako najdôležitejší vyvolávajúci faktor sa uvádza nedostatok aminokyseliny L-karnitínu. Skôr ako prostý deficit L-karnitínu vo výžive je však predpokladaný geneticky podmienený metabolický defekt, ktorý znemožňuje jeho náležité využitie v srdcovej svalovine.

Dilatačná kardiomyopatia sa najčastejšie vyskytuje u veľkých plemien psov.

Ochorenie sa najčastejšie prezentuje u psov stredného veku, tj. medzi 4. a 10. rokom života. Psy bývajú postihnutí častejšie ako suky. Akokoľvek sa choroba pravdepodobne vyvíja pozvoľna, klinické príznaky sa väčšinou objaví náhle. Medzi najčastejšie príznaky patria slabosť, rýchla unaviteľnosť, nechutenstvo, zádušnosť, kašeľ a opuchy brucha. Zásadný význam pre diagnostiku ochorenia má ultrazvukové vyšetrenie srdce. Liečba dilatačnej kardiomyopatie je zameraná na zvládnutie príznakov srdcového zlyhania. Definitívne vyliečenie by bolo možné len prevedením transplantácie srdca. Prognóza je väčšinou zlá. Väčšina psov neprežíva dlhšie ako 3 až 6 mesiacov od nástupu klinických príznakov srdcového zlyhania. Obzvlášť zlá prognóza býva u dobermanov. Život môže pacientovi predĺžiť len včasná diagnostika. Preto u psov so zníženou toleranciou záťaže, občasnou slabosťou, synkopami či s náhodným nálezom srdcového šelestu alebo poruchy srdcového rytmu je vždy indikované podrobné kardiologické vyšetrenie.

Tiež získané ochorenia perikardu u psov majú určité plemenné predispozície. Najčastejším ochorením býva naplnenie osrdcovníkovej dutiny krvavou tekutinou. Príčinou môžu byť niektoré nádory srdca, napr. hemangiosarkóm.

Veľmi časté býva spontánne krvácanie do perikardu z neznámych príčin.

Klinické príznaky ochorení sa objavujú v prípade, že tlak tekutiny v perikarduse prekročí tlak krvi v pravej polovici srdca a nastáva tzv. srdcová tamponáda. Hlavným prejavom sú opuchy v oblasti brušnej dutiny dutiny. Prognóza choroby je väčšinou zlá, najlepšie výsledky v prežívaní psa sú po chirurgickom zákroku spočívajúcom v odstránení časti perikardu.

U väčšiny vrodených a získaných geneticky prenášaných srdcových vád nie je presne známy typ dedičnosti. Väčšina dedičných vád býva recesívna, tzn. že sa prejaví len vtedy, keď jedinec získa defektné gény kódujúce danú vadu od oboch rodičov. Dominantný typ dedičnosti, kedy na prejavenie vady u potomka stačí defektná vloha od jedného rodiča, je veľmi vzácny. Tento typ sa predpokladá napr. pri prenose aortálnej stenózy v populácii novofundlandských psov a zlatých retrívrov. Veľmi častý býva tiež polygénny typ dedičnosti, tzn.že na prenose určitej vady se podieľa víac génov súčasne. Polygénny typ dedičnosti má napríklad Fallotova tetralógia u keeshoundov. Na výskyt vrodených srdcových vád má tiež veľký vplyv pôsobenie vonkajších faktorov prostredia na suku počas gravidity (napr. ultrafialové alebo RTG žiarenie, ťažké kovy, výfukové plyny a priemyslová exhalácia, tabakový dym, niektoré liečivá, aditíva do krmív, nekvalitné priemyselne vyrábané krmivá, toxíny plesní a niektoré vírusy). Z toho vyplýva, že otázka prenosu dedičných srdcových vád u psov je veľmi zložitá a ich eliminácia v psej populácii bude vyžadovať značné úsilie.

autor: MVDr. Martin Šando

Zlyhanie srdca

Vážne ohrozenie pre psy

Zlyhanie srdca sa vyskytuje u psov všetkých plemien, bez ohľadu na váhu alebo vek. Najčastejšie však postihuje staršie psi. Je preukázané, že asi 25% psov starších ako 7 rokov trpí týmto ochorením. Pokiaľ sa nezaháji včas liečba, sú tieto prípady väčšinou smrteľné. No vďaka modernej veterinárnej medicíne psi so zlyhaním srdca môžu prežiť dlhší, zdravší a aktívnejší život.

Čo je príčinou zlyhania srdca?

K zlyhávaniu srdca prispievajú rôzne faktory, či už vrodené alebo získané. Ak srdce nepumpuje správne krv kvôli chybám srdcových chlopní, alebo oslabeniu srdcovej svaloviny, môže sa psí organizmus pokúsiť túto situáciu kompenzovať tým, že núti srdce, aby pracovalo ešte usilovnejšie. Ak to trvá dlhšiu dobu, dochádza k ďalšiemu poškodzovaniu srdcového svalu. Zlyhanie srdca sa potom stáva bludným kruhom.

Diagnóza zlyhania srdca

Váš veterinárny lekár by mal vykonávať pravidelné preventívne kontroly srdca pri každej vakcinácii. Mnoho prejavov, ktoré sú akýmsi prvým varovaním, si môžete všimnúť aj vy sami doma. Upozornite vášho veterinárneho lekára, ak pozorujete nasledujúce príznaky:

• kašlanie (hlavne ráno)
• strata energie, únava
• nechuť k jedlu
• zhoršené dýchanie

Liečba

Ak bola vášmu psovi stanovená diagnóza zlyhania srdca, neobávajte sa najhoršieho. Rovnako ako mnoho ľudí aj psi na celom svete prežívajú normálny život aj napriek ochoreniu srdca. Moderná medicína ponúka liek, ktorý preruší bludný kruh zlyhania srdca a uľaví namáhanému srdcu. Často len jedna tableta denne výrazne zlepší kvalitu života psov so zlyhaním srdca.
Správna liečba zabráni hromadeniu tekutín, odstráni kašlanie, navráti chuť k jedlu. Tym, že je všeobecne pes menej unavený, môže sa znovu a s chuťou hrať, mať radosť z akýchkoľvek aktivít a prechádzok a tiež vám jeho nová chuť do života prinesie mnoho radosti.

Impulzivita je trend, ktorý sa môže objaviť v rôznych druhoch správania. V humánnej medicíne je najčastejšie priradená k takým poruchám, ako impulzívna agresia, pyromania, patologické hráčstvo a sexuálna impulzivita.

Vo veterinárnej medicíne sa najčastejšie objavuje u agresívneho správania a môže byť definovaná ako obmedzenie, alebo úplná strata varovných signálov pred útokom. Impulzívny pes typicky hryzie bez bežných náznakov agresie, ako sú vrčanie alebo cenenie zubov.

Impulzivita je skôr príznakom, ako samotnou diagnózou. V skutočnosti sa vyskytuje ako súčasť sledu agresívneho správania u problematických psov. Z klinického pohľadu môžu byť prejavy impulzívnosti pre veterinárov komplikáciou z troch rôznych dôvodov:

• po prvé sťažuje diagnostiku,
• po druhé je súčasťou zlej prognózy
• po tretie komplikuje liečbu.

Diagnóza

Agresia u psov môže súvisieť so skrytými patofyziologickými stavmi. Ak tieto príčiny vylúčime, je potrebné odhaliť príčinu agresívneho správania. V závislosti na autoroch sa objavuje 2 - 20 možných príčin agresivity. Najčastejšími formami agresívneho správania sú dominancie, strach a agresia medzi psami. Individuálnu príčinu možno stanoviť len dôslednou anamnézou prípadu.
Diagnostický protokol má tri hlavné charakteristiky:

• čo je cieľom útoku,
• okolnosti, pri ktorých agresívne správanie vzniká
• pozícia či výraz psa pred a v priebehu agresívnej epizódy.

S výnimkou loveckého správania má agresivita psov ako hlavnú funkciu reguláciu vzájomných vzťahov vnútri aj mimo svorky. Na odvrátenie vážneho konfliktu majú psovité šelmy komplex ritualizovaných vizuálnych a hlasových komunikačných systémov. V skutočnosti možno emocionálny stav psa posúdiť sledovaním jeho uší, chvosta a výrazu tváre a telesnej pozície.
Dve hlavné pozície sú obranná a útočná.

• útočná zahŕňa rigidný postoj, vztýčené uši a chvost a priamy pohľad,
• obranná je opačná a vyjadrujú ju  ohnuté končatiny, sklopené uši a stiahnutý chvost a nepriamy pohľad. V prípade agresie sú obe pozície sprevádzané vrčaním a cenením zubov. Často možno súčasti oboch týchto postojov sledovať u psa, vyjadrujúceho emocionálny konflikt.

Impulzivita môže byť považovaná za súčasť normálnej agresívnej sekvencie. Ak je prítomná, nemožno z pozície psa a varovných signálov agresivitu predpokladať. Z tohto pohľadu je možné impulzívnosť považovať za abnormálnu. V humánnej medicíne je impulzivita jedným z ukazovateľov, ako odlíšiť normálnu agresivitu od patologickej. Ak sa impulzivita objaví, je nutné ju posudzovať v kontexte s okolnosťami, za ktorých vznikla. Niekedy reaguje pes impulzívne len za určitých okolností a za iných nie. Pozícia psa počas neimpulzivnej agresívnej príhody môže pomôcť určiť skrytú príčinu problému.

Prognóza

Jednou zo súčastí zlej prognózy je neschopnosť majiteľa odhadnúť, kedy sa pes chystá uhryznúť. V skutočnosti impulzivita bráni predvídať útok. Zároveň nie je možné zabrániť uhryznutiu v prípade, že sa pes stretne so spúšťacím stimulom. Bohužiaľ je to niekedy spôsobené neschopnosťou majiteľa čítať alebo vnímať normálnu komunikáciu psa. V tomto prípade výraz predošlé uhryznutie nie je majiteľom vnímaný. Tieto prípady sa nazývajú falošná impulzivita a dokazujú potrebu informovanosti majiteľa o bežnom komunikačnom systéme psa.

Liečba

Určenie impulzívnosti začína liečbou skrytej príčiny agresívneho správania. Obyčajne je kombinovaná liečba technikami, ktoré ovplyvňujú správanie s liekovou terapiou psychotropnými liekmi. Postupy, upravujúce správanie, sa líšia podľa príčiny agresie, napríklad dominancie alebo strachu. Súčasťou postupu je, že majiteľ sa musí snažiť nevystavovať psa situáciám, pri ktorých agresívne správanie vzniká. Ak je prítomná impulzivita, majitelia musia byť zvlášť opatrní.
Aj keď vyjadrená agresivita je komplexom vzťahov medzi genetickými faktormi a faktormi prostredia, impulzivita sa zdá byť ovplyvnená zlou funkciou niektorých prenášačov nervového vzruchu, najmä serotonínu. Podľa toho, najmä v prípadoch agresivity z dominancie, sa používajú tiež vhodné lieky. Impulzívnosť a agresivitu treba vždy liečiť ako komplex problémov v správaní, pri ktorom zohrávajú úlohu vonkajšie i vnútorné faktory.

autor: Jaume Fatjó

Čo je to epilepsia?

I keď je epilepsia známa už niekoľko tisícročí, predsa však ani v súčasnosti neexistuje jednotná, komplexne výstižná a definitívna definícia epilepsie. Najnovšia definícia hovorí, že epilepsie sú súhrnným označením tých chorôb, ktorých spoločným prejavom je opakovaný výskyt nevyprovokovaných epileptických záchvatov, ktoré sú klinickou manifestáciou prechodne zmenenej aktivity neurónov mozgovej kôry.

Bežne sa hovorí, že epilepsia je chronické ochorenie mozgu, prejavujúce sa pravidelnými alebo nepravidelnými kŕčovými stavmi – epileptickými záchvatmi, ktoré môžu mať rozličný priebeh. Podobne, ako v humánnej neurológii, i vo veterinárnej epileptológii rozoznávame niekoľko základných druhov epileptických záchvatov, hlavne podľa typu kŕčov.

Je však potrebné zdôrazniť, že nie každý epileptický záchvat sa musí manifestovať kŕčovým stavom.

Ako a prečo vzniká?

O vzniku a príčinách epileptických záchvatov sa vedú i v súčasnosti rozsiahle diskusie. Aj napriek veľmi dokonalej diagnostickej technike a vysokej úrovne lekárskej vedy a súčasnej humánnej epileptológii nie je možné ani v súčasnosti exaktne a jednoznačne formulovať príčiny a mechanizmy vzniku epileptického ochorenia. Existujú viaceré hypotézy a teórie epileptogenézy, no presnú príčinu nie je možné vždy definovať.

Je známe, že pri epileptickom záchvate vznikajú bioelektrické výboje v určitých častiach mozgu. Tieto sa potom šíria do mozgovej kôry a vyvolávajú generalizovaný kŕčový stav. V poslednom období je snaha objasniť príčiny vzniku epilepsií na molekulárnej úrovni, s orientáciou na neuronálne membrány.

Reakcia jednotlivých organizmov na vznik a priebeh epileptických záchvatov je rôzna a závisí ako na vyvolávajúcich podnetoch, tak i na ich odozve v organizme.

Ide len o dedičné ochorenie?

Pokiaľ ide o dedičné predispozície pre vznik epilepsie z pohľadu jednotlivých plemien psov, uvádza sa, že geneticky najviac "zaťažené" sú tieto plemená: pudel, maltézsky psík, yorkshire terrier, bradáč, labrador, kokeršpaniel, ako aj krížence týchto plemien. V rámci jednotlivých plemien epilepsia sa častejšie zisťuje u samčieho pohlavia.

Aký je rozdiel medzi epilepsiou psa a človeka?

Aj keď ide o kvalitatívne rozdielne organizmy, nachádzajúce sa na rôznych stupňoch biologickej pyramídy, predsa však, pokiaľ ide o epilepsiu, existuje tu určitá zjavná podobnosť medzi epilepsiou psa a človeka, pokiaľ ide o známe príčiny vzniku ochorenia a zvlášť jeho klinickú manifestáciu epileptických záchvatov, ich typ a priebeh.

Táto podobnosť sa využíva pri odskúšaní nových antiepileptík v modelových pokusoch na psoch a súčasne jasne naznačuje, že by bolo vhodné a prospešné určiť spoločné body humánnej a veterinárnej epileptológie a orientovať týmto smerom spoločný epileptologický výskum, keďže existujú určité konkrétne poznatky o zdravotných poruchách u psov, ktorých majitelia majú epilepsiu, ako aj o reakciách psov na blížiaci sa epileptický záchvat u človeka.

AJ EPILEPSIA PSOV SA DÁ ZVLÁDNUŤ!

I keď sa vo svetových štatistikách uvádza, že výskyt epilepsie u psov sa pohybuje v rozpätí od 0,5 do 5,7 %, zdá sa, že skutočná incidencia tohto ochorenia bude vyššia. Pôsobia tu totiž dva závažné faktory:
Ochorenie začína veľmi nenápadne a zväčša uniká pozornosti chovateľa. Chovatelia psov v mnohých prípadoch nemajú dostatočné poznatky o epilepsii a tak ju zaevidujú iba vtedy, ak sa prezentuje výraznými príznakmi.

Epilepsia je ochorenie centrálneho nervového systému – mozgu prejavujúce sa obyčajne kŕčovými záchvatmi jednotlivých častí tela, alebo celého tela, rôznej sily a dĺžky trvania. U psov sa môže vyskytovať bez ohľadu na plemeno, pohlavie a vek a môže sa prenášať i na potomstvo. Môže byť vrodená alebo získaná. Príčina vzniku epilepsie je obyčajne neznáma a ťažko zistiteľná. Známou predispozíciou pre jej vznik okrem traumatických poranení lebky môžu byť i rôzne stresy.

Keďže ochorenie sa začína zväčša úplne nenápadne, chovateľ nepostrehne jeho začiatok a zaeviduje ho až v jeho pokročilom štádiu pri vzniku výrazných kŕčových záchvatov a pri ich opakovaní.

Pri epilepsii rozoznávame 3 fázy:

• aura
• epileptický záchvat
• pozáchvatové obdobie

Aura – predzvesť záchvatu, je obdobie pred vznikom samotného nervového záchvatu. Trvá väčšinou niekoľko minút až hodín. Prezentuje sa rôznymi psychosomatickými prejavmi, zmenami správania sa. Pes môže byť nekľudný, môže skuvíňať, je dezorientovaný, apatický, bojazlivý až ustrašený, môže vyhľadávať samotu, neprijímať krmivo, nereagovať na zavolanie, môže zvracať a pod.

Epileptický záchvat – nasleduje po aure. Prichádza náhle a prejavuje sa hlavne poruchou motoriky, vo forme rôznych kŕčov ale aj poruchami či stratou vedomia. Môže postihnúť niektoré časti tela ( hlavu a krk, končatiny ) alebo celé telo. Trvá rôzne dlho, obyčajne 2 až 5 minút. Ak záchvat trvá dlhšie ako 30 minút a je spojený s poruchou vedomia, stav začína byť veľmi vážny, pretože môžu byt postupne "vyradené" určité mozgové funkcie.

Pozáchvatové obdobie – trvá rôzne dlho, tým dlhšie, čím drastickejší a dlhší je epileptický záchvat. V tomto období pes môže vykazovať známky dezorientácie, poruchy pohybu, prechodnú slepotu, parézy, smäd, hlad, môže sa uňho dostaviť pomočenie, defekácia, môže byť apatický ale aj agresívny. Niekedy môže zvracať, u niektorých psov sa môže prejaviť zvýšená pohyblivosť.

Liečba epilepsie

Pokiaľ ide o liečbu epilepsie, existuje u nás nesprávna zásada, že ak je záchvatov málo, netreba psa liečiť, ak je záchvatov veľa, treba psa utratiť. 
Treba si uvedomiť, že epilepsiu, tak ako každé iné ochorenie je možné liečiť a čím skôr sa s liečbou začne, tým lepšie sú terapeutické výsledky. To potvrdzujú i naše skúsenosti pri liečbe epilepsie psov použitím nových, účinných antiepileptík z humánnej medicíny, nakoľko momentálne vo veterinárnej medicíne neexistuje (!) žiaden liek určený na liečbu tohto ochorenia. Túto možnosť by mal využiť každý chovateľ psa, u ktorého sa objavilo toto nepríjemné ale nie neliečiteľné ochorenie.

MVDr. Skalka Jozef

Odčervenie

ravidelné odčervovanie je v chovateľskej verejnosti silne zakorenený zvyk. Väčšina majiteľov psa na otázku, ako často odčervujú svojho chovanca, bleskovo a hrdo odpovie, že raz za pol roka. Aké je potom ich prekvapenie, keď sa im snažím povedať, že tento postup je nielen nesprávny, ale predovšetkým úplne nelogický. Nech však všetkých ospravedlňuje, že tzv. preventívne odčervovanie je mýtus, ktorý po dlhé roky v chovateľskej verejnosti upevňovali nielen sami chovatelia, ale aj veterinári a hlavne výrobcovia antiparazitárny liečiv.

Keď sa pravidelne očkuje, prečo by sa nemalo pravidelne odčervovať? Očkovanie a odčervovanie sú dva úplne odlišné a neporovnateľné zákroky. Očkovanie je súčasťou prevencie proti infekčným ochoreniam a imunita navodená aplikáciou očkovacej látky do organizmu zvieraťa ho chráni jeden rok alebo aj viac rokov proti konkrétnym vírusom a baktériám. Tableta odčervovadla v tele zvieraťa pôsobí maximálne jeden deň a dokáže zabiť iba dospelé červy, ktoré už v čreve psa alebo mačky dávno boli. V žiadnom prípade teda nejde o prevenciu - preventívne odčervovanie neexistuje, existuje iba liečba domnelej parazitózy! Vajíčka parazitov, ktoré zviera skonzumuje v deň odčervenia, v ňom zostanú, pretože drvivá väčšina odčervovadiel zabíja len dospelé červy, nie vajíčka. O to je absurdnejšie, že sa lieči choroba, o ktorej ale nevieme, či vôbec u konkrétneho jedinca existuje, pretože sa zvieratá väčšinou odčervujú "naslepo" bez predchádzajúceho vyšetrenia trusu. Pripomína to situáciu, keď by si človek raz za pol roka vzal "preventívne" preháňadlo, pretože čo keby mal náhodou zápchu.

Ako môj pes môže do svojho tela dostať škrkavky? Zjednodušene povedané je cyklus nasledovný: Pes, ktorý má v čreve dospelú škrkavku, vylučuje v stolici jej mikroskopické vajíčka. Tieto vajíčka sú veľmi odolné a vo vonkajšom prostredí vydržia až jeden rok. Ak druhý pes tento trus pozre, alebo stačí aj olízanie znečistenej trávy, dostáva sa do jeho organizmu veľké množstvo vajíčok škrkaviek. Tieto vajíčka prekonávajú v organizme psa zložitý vývoj, ktorého výsledkom je dvojaká forma života: z vajíčok sa vyliahnu larvy. Z niektorých z nich sa vyvinú dospelé škrkavky. Dospelé škrkavky žijú v čreve, kde sa živia črevným obsahom. Iné larvy však nedospievajú, prevŕtavajú sa stenou čreva a usídľujú sa v rôznych orgánoch a svalovine, kde sa opúzdria a sú úplne neaktívne. Tieto zapuzdrené mikroskopické larvičky má vo svaloch, pečeni a iných orgánoch pravdepodobne každý pes (i ten Váš). Problémom je, že tieto larvičky sú úplne nepostihnuteľné akýmkoľvek odčervovadlom, pretože lieky účinkujú iba na dospelé škrkavky v čreve. Možný je aj prenos cez tzv medzihostiteľa, napr husenicu. Dážďovka je i s larvou požitá psom a v ňom sa vyvíja spôsobom, ktorý už bol opísaný.

Ako je možné, že moje šteňa, ktoré nikdy nebolo vonku, má škrkavky? Áno, 95% a možno viac šteniat sa so škrkavkami v tele už rodia. Prečo? V predchádzajúcom odseku bolo povedané, že časť lariev škrkaviek, ktoré sa vyvinú z vajíčok, nedospieva, ale cestuje do rôznych orgánov a svaloviny, kde sa opouzdří a "zaspáva". Problémom je, že v období gravidity sa v suke tieto larvy "prebudia" a cestujú cez stenu maternice priamo do šteniat. Takto je už pri pôrode nakazené veľké množstvo šteniat. Navyše sa tieto larvičky vylučujú aj materským mliekom, čo je ďalší zdroj infekcie pre šteňatá.

Ako sa teda so škrkavkami vysporiadať? Šteňa by malo byť rutinne odčervované od 3. týždňa veku jedenkrát mesačne až do veku asi 4 - 5 mesiacov. Vyšetrovanie trusu nie je v tejto dobe potrebné. Toto odčervovanie je najvhodnejšie vykonávať pastou, ktorá zabezpečí, že červy v čreve malého šteňaťa neuhynú, ale iba ochrnú a vychádzajú živé von s trusom. Tabletky spravidla fungujú tak, že červa usmrtia a ten sa v čreve začne tráviť ako mäso. Bohužiaľ, škrkavky obsahujú vo svojom tele jedovaté látky, ktoré by mohli malé šteňa aj zabiť. Preto je lepšie u najmenších šteniat používať radšej pastu. Po 5. mesiaci života je vhodné už s automaticky vykonávaným odčervovaním prestať a nosiť každý mesiac trus na vyšetrenie. Veterinárny lekár potom hľadá pod mikroskopom vajíčka (nie červy) parazitov. V prípade, že je nález pozitívny, sa následne pes lieči. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že 99% dospelých psov je negatívnych, tj žiadne červy v ich črevách nie sú.

Aké sú ďalšie argumenty proti pravidelnému odčervovaniu? Odčervovanie raz za pol roka je úplne nelogické, pretože ako už bolo povedané, môže nastať táto situácia: Psovi som dnes o 8:00 podal odčervovaciu tabletu a o 8:30 sem s ním vyšiel na prechádzku. O 9:00 našiel na trávniku trus iného psa a s chuťou sa do neho pustil. V truse sú vajíčka škrkaviek a on ich práve požral. Medzitým perfektne pôsobí odčervovadlo - vrchol jeho najväčšieho pôsobenia je asi 3 hodiny po jeho podaní - avšak iba na dospelé červy, čiže na tie, ktoré (možno) boli v čreve môjho psa. Červy sú o 12:00 zabité a pri druhej prechádzke o 15:00 odchádzajú v stolici. Vajíčka požité dnes o 9:00 však zostávajú. A z nich sa za 4 týždne vyvinú v čreve môjho psa dospelé škrkavky. Ja som si však urobil do kalendára poznámku, že odčerviť mám zase až za 6 mesiacov. Dopraje teda novým škrkavkám v čreve môjho psa spokojný život po dobu 5 mesiacov. Pokiaľ by chovateľ chcel správne odčervovať, musel by odčervovadlo podávať každý mesiac. Navyše by mal podávať zakaždým iné, pretože si parazity dokážu za určitý čas vyvinúť rezistenciu na stále rovnaký liek. Cena jedného odčervenie nie je tiež zanedbateľná - pre psa s hmotnosťou 30 kg presiahne 3,- EUR. Ako už bolo povedané, dospelí psi škrkavky mávajú len veľmi výnimočne a liekmi sú zaťažovaní zbytočne.

Ako je to s rizikom nakazenia pásomnicou? Pásomnice potrebujú ku svojmu vývoju medzihostiteľa. Týmto medzihostiteľom bývajú teplokrvné živočíchy (napr. myš, králik, hovädzí dobytok, ošípaná i.), ale aj ryby a hlavne bezstavovce - predovšetkým blchy. V nich sídlia "zárodky" pásomníc, najčastejšie v telových dutinách, orgánoch alebo svalovine. Pes sa nakazí teda predovšetkým skrmovaním zle tepelne upraveného alebo úplne surového mäsa a vnútorností z nevhodných zdrojov, alebo požraním blchy pri vyhrýzaní. Väčšina pásomníc vylučuje články svojho tela a vajíčka v truse psa. Kým vajíčka sú viditeľné len pod mikroskopom, články možno často vidieť voľným okom ako biele zrná podobné semiačkám uhorky buď v truse, alebo aj na chlpoch v okolí análneho otvoru. Tieto články sa môžu aj aktívne pohybovať. Pri zistení zablšenia nie je riešením psa ihneď odčerviť, ale v priebehu mesiaca 2x vyšetriť trus na prítomnosť vajíčok. Ak je nález pozitívny, až potom sa ochorenie lieči.

Súhrn rád a odporúčaní

Šteňa odčervujte pastou od 3. týždňa do 5. mesiaca veku. · Od 5. mesiaca veku nechávajte pravidelne 1x mesačne vyšetriť trus u Vášho veterinárneho lekára. · Ak zistíte červy alebo články pásomníc v truse Vášho psa, podajte mu odčervovadlo a za 1-2 týždne nechajte vyšetriť trus na kontrolu účinnosti liečby. · Berte s rezervou propagačné materiály plné rád o pravidelnom preventívnom odčervovaní. Ak by ste verili každej reklame, bude Váš pes previtaminizovaný, premineralizovaný a predávkovaný odčervovadlami.

autor: MVDr. Martin Grym

Poruchy trávenia

Tráviaci trakt je súbor orgánov, ktorého hlavnou úlohou je premeniť prijatú potravu na energiu telu vlastnú a jednotlivé zložky upraviť do takej podoby, aby boli pre organizmus využiteľné pre zachovanie života a produkčných ukazovateľov. Tráviaci trakt sa skladá z ústnej dutiny, pažeráka, žalúdka, tenkého, slepého a hrubého čreva, konečníka a orgánov, ktoré sa podieľajú na produkcii tráviacich enzýmov, prípadne na primárnom rozklade produktov trávenia - pečeň a pankreas. Žalúdok premení prijaté sústa potravy mechanickou a čiastočne i enzymatickou cestou na akúsi "kašu". Táto kaša je posúvaná do tenkého čreva, kde je pomocou tráviacich enzýmov postupne viac rozložená na extrémne malé zložky, ktoré sú vstrebávané do krvného riečiska - telo si prispôsobuje potrebné živiny a energiu. Všetko nestráviteľné alebo to, čo telo nepotrebuje, je vylúčené.

Tento proces trávenia a vstrebávania môže negatívne ovplyvniť celý rad faktorov a dochádza k narušeniu funkcií tráviaceho traktu. Výsledkom takéhoto narušenia je vždy horšia využiteľnosť energie a živín, zhoršenie spätnej rezorbcie vody. Dlhotrvajúce stavy môžu viesť k patologickému hladovaniu, stratám telesnej hmotnosti a v prípadoch dlhotrvajúceho vracania alebo hnačky odvodnenie organizmu. Neliečené a dlhotrvajúce prípady môžu končiť uhynutím zvieraťa. Mladšie organizmy sú vnímavejšie k poruchám trávenia a poškodenia tráviaceho traktu majú vždy výraznejšie následky pre takýto organizmus.

Ďalej sú uvedené niektoré z hlavných príčin porúch a ochorení tráviaceho traktu.

• Dietologické poruchy - podávanie nevhodnej stravy, nevhodný kŕmny režim, náhla zmena krmiva, požitie cudzích predmetov a zvyškov jedál (napr. pri venčení)
• Stresové stavy - nadmerná záťaž, transport a pod. môžu u citlivejších jedincov vyvolať druhotné poruchy tráviaceho traktu, charakterizované akútnou hnačkou
• Alergie na určitú zložku potravy - príčinou takýchto alergií je reakcia imunitného systému na zložku v potrave.
• Nedostatok tráviacich enzýmov - poruchy vylučovania tráviacich enzýmov zapríčiňujú nedostatočný rozklad potravy, tieto môžu následne spôsobiť narušenie funkcie čriev.
• Infekčné ochorenia vírusového alebo bakteriálneho pôvodu - špecifické infekcie tráviaceho traktu, nebezpečné predovšetkým pre mladé organizmy /voči väčšine nebezpečných infekcií je možné chrániť psy i mačky dôslednou vakcináciou. Nešpecifické infekcie a poruchy umožňujú nárast patogénnych baktérií v črevách ako priamy dôsledok narušenia vnútornej rovnováhy tráviaceho traktu/.
• Invázia parazitov - ploché i oblé parazitické červy, rovnako ako niektoré jednobunkové organizmy spôsobujú funkčné poruchy tráviaceho traktu.
• Požitie cudzieho telesa - vždy dôjde k poškodeniu slizníc so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. V niektorých prípadoch sa môže stať tráviaci trakt úplne nepriechodný, čo je vždy život ohrozujúci stav, ktorý vyžaduje okamžitý zásah veterinárneho lekára.

Príznaky ochorenia

Nasledujúce symptómy môžu indikovať, že Vaše zviera trpí niektorým ochorením tráviaceho traktu.

• Nechutenstvo alebo naopak patologické chute.
• Zvýšená alebo znížená frekvencia vyprázdňovania.
• Väčšie alebo menšie množstvo výkalov.
• Zmenená konzistencia výkalov - zápcha alebo hnačka.
• Zmenená farba (od svetložltej cez rôzne odtiene hnedej a zelenej až po čiernu) a zápach (hnilobný, kyslý, sladký a pod.)
• Rôzne prímesi vo výkaloch (hlien, pena, cudzie telesá, krv, parazity a pod.)
• Vracanie
• Nadúvanie s následnou flatulenciou.
• Bolestivosť v oblasti brucha.
• Zväčšenie objemu brucha.
• Strata telesnej hmotnosti a pružnosti kože.
• Zhoršenie stavu srsti (matná, rozježená, lámavá a pod.)
• Celková slabosť.

Terapeutické postupy

Na základe klinických a laboratórnych vyšetrení určí veterinárny lekár stupeň vážnosti problému a stanoví vhodnú liečbu. Podľa stupňa závažnosti Váš pes alebo mačka prejde na alternatívny životný režim, lieky (antibiotiká) alebo špeciálnu diétu.

• Všeobecné kritériá
  V akútnych prípadoch, akým je krátko trvajúca hnačka (črevná chrípka), Vám veterinár zvyčajne odporučí 24 hodinovú hladovku. Táto prestávka umožní, aby sa tráviaci trakt upokojil a obnovila sa jeho správna činnosť. Psovi alebo mačke sa odporúča dávať piť len vlažnú vodu (najlepšie minerálnu vodu), prípadne obohatenú o glukózu / elektrolytový roztok. Vo vážnejších prípadoch však môže byť hladovka predĺžená. Pes / mačka by mali byť strážené, aby nezjedli niečo zo zeme, záhrady alebo z nejakých ďalších zdrojov. Zaistenie dostatočného príjmu tekutín je veľmi dôležité na predchádzanie dehydratácii. Je tiež vhodné zaistiť psovi alebo mačke kudné prostredie s vylúčením stresových vplyvov a dostatočným teplotným komfortom.

• Lieky
  Pokiaľ problémy pretrvávajú alebo je terapia liekmi indikovaná od začiatku, je okrem hladovky a ostatných opatrení potrebné rozhodnúť sa pre vhodný liek a ďalšie diétne zmeny. Pokiaľ veterinárny lekár predpíše nejaký liek, je veľmi dôležité, aby sa postupovalo podľa jeho inštrukcií aj keď symptómy pretrvávajú alebo naopak, došlo k rýchlej stabilizácii stavu.

• Diéta
  Veterinárny lekár je schopný poradiť a vybrať vhodnú diétu, ktorú Váš pes / mačka potrebuje a je ľahko stráviteľná, aby sa predišlo ďalším poškodeniam tráviaceho traktu a tiež aby sa vyrovnalo množstvo enzýmov. Špeciálna diéta je uprednostňovaná oproti normálnemu jedlu. Touto diétou je zabezpečený dostatočný prísun energie a zaistené správne vstrebávanie bielkovín, tukov a cukrov - vyhnete sa tým deficitom vznikajúcich pri hnačkách, vracaní a dehydratácii.

Ako podporiť liečbu tráviacich problémov

Pri liečbe tráviacich ochorení je vždy veľmi dôležitá Vaša spolupráca s veterinárnym lekárom a dôslednosť v dodržiavaní pokynov a terapeutických postupov. Čo môžem urobiť pre uzdravenie môjho miláčika?

• Podávať iba krmivo a jeho množstvo predpísané veterinárnym lekárom.
• Nedávať zvyšky od stola ani iné pochúťky.
• Pravidelne kontrolovať hmotnosť zvieraťa a zaznamenávať ju do patričného formulára - zviera vždy vážte v pravidelných intervaloch, v rovnakú dennú dobu, pokiaľ možno nalačno.
• Pravidelne sledovať frekvenciu, množstvo a kvalitu výkalov.
• Zabezpečiť zvieraťu neobmedzený prístup k čistej pitnej vode - sledovať a zaznamenávať množstvo prijatej vody.
• Rozdeľte celkovú dennú kŕmnu dávku na niekoľko jednotlivých dávok a kŕmte častejšie. Zaťaženie tráviaceho traktu príjmom potravy sa tak rovnomerne rozloží a nebude dochádzať k veľkým výkyvom v nárokoch organizmu na jeho funkcie.
• Ak Vám Váš veterinárny lekár predpísal konkrétne lieky, je veľmi dôležité sa riadiť presne inštrukciami a celkovým terapeutickým postupom.

Hnačka

načka často v kombinácii so zvracaním, patrí k jednému z najčastejších zdravotných problémov, s ktorými majiteľ psa navštívi veterinárneho lekára. 
Hnačka je prejavom ochorenia dolného tráviaceho systému, najmä zápalu tenkého čreva a vracanie býva prejavom zápalu žalúdka – gastritídy. Hnačkové ochorenia vážne ohrozujú najmä šteňatá, pretože tie majú nižšiu telesnú hmotnosť a pri neliečenej hnačke u nich ľahšie dôjde k dehydratácii a prípadným ďalším komplikáciám (napr. zauzlenie čreva), ktoré môžu znamenať nevyhnutnosť chirurgického zákroku alebo môžu končiť smrťou.

Hnačkové ochorenia môžeme rozdeliť na neinfekčné (nezápalové, dietetické), infekčné (zápalové, bakteriálne, vírusové) a hnačky spôsobené vnútornými parazitmi. 
Pre chovateľa je veľmi dôležité rozpoznať, kedy ide skutočne o hnačku neinfekčného pôvodu a kedy má ochorenie vážnejší charakter a treba urgentne vyhľadať veterinárneho lekára.

Najčastejšie hnačky, ktoré sa vyskytujú v chovoch sú hnačky dietetické. Tieto hnačky nie sú väčšinou sprevádzané narušením celkového zdravotného stavu a sú najmenšou hrozbou pre zviera. Na druhej strane, pri hnačkách infekčného pôvodu je narušený aj celkový zdravotný stav. To sa prejavuje zhoršenou žravosťou alebo úplným odmietaním krmiva, ospalosťou, apatiou, zvýšenou telesnou teplotou (normálna teplota u psa je 38,5-39°C), hnačka je úporná, vodnatá, zapáchajúca a často s prímesou krvi. Majiteľ, ktorý má so svojim psom dobrý vzťah, včas zistí, že jeho pes sa správa inak, je smutný a apatický a mal by bezodkladne navštíviť svojho veterinárneho lekára, ktorý posúdi závažnosť stavu a nasadí potrebnú liečbu. Ďalším vyšetrením, ktorým môže chovateľ do určitej miery posúdiť závažnosť zdravotného stavu svojho psa, je určenie stavu dehydratácie. Pri hnačkách dochádza k veľkému odvodneniu organizmu a keď chovateľ presne neodsledoval, či jeho pes prijíma dostatočné množstvo tekutín, môže mu toto vyšetrenie pomôcť. Stav dehydratácie zistíme, ak vytvoríme prstami kožnú riasu na chrbte a náhle ju pustíme. Ak sa vyrovná do 2 sekúnd, stav je normálny, ak je to 2-10 sekúnd, ide o miernu dehydratáciu, a ak sa kožná riasa vyrovná za dlhšie ako 10 sekúnd, ide o silnú dehydratáciu a teda vážne ohrozenie zvieraťa.

Nezápalové hnačky – dietetické hnačky

Najčastejšie príčiny takýchto hnačiek sú: náhla zmena krmiva, príliš veľa krmiva, nevyvážené zloženie (priveľa sacharidov alebo tukov v kŕmnej dávke), príliš studené či príliš horúce krmivo alebo voda, krmivo znečistené alebo obsahujúce plesne, neznášanlivosť niektorých liekov, otravy. Chovateľ môže dietetickým hnačkám zabrániť vhodným krmivom a spôsobom kŕmenia. Ide najmä o výber vhodného kompletného krmiva. V dnešnej dobe ponúkajú výrobcovia veľké množstvo krmív, od kvalitných značkových krmív až po menej kvalitné až nevhodné krmivá. Pri výbere by sme nemali pozerať len na cenu krmiva, ale hlavne na jeho kvalitné zloženie a vhodnosť krmiva podľa vekovej, prípadne výkonnostnej kategórie psíka.

Kvalitné krmivá obsahujú najmä spracované mäso (nie len bielkovinové extrakty rastlinného pôvodu a veľké zastúpenie obilnín), ich denné dávky sú nižšie, pretože ich stráviteľnosť je vysoká, čo môžeme vidieť menším množstvom vylúčeného trusu.

Pri dietetických hnačkách dochádza k narušeniu epitelu sliznice čreva a súčasne k narušeniu fyziologického bakteriálneho osídlenia sliznice. Ďalej v dôsledku zvýšenej motility čreva dochádza k nedostatočnému vstrebávaniu živín a tekutín cez sliznicu, obsah čreva sa dostatočne nezahusťuje a to sa následne prejaví hnačkou. Sliznica čreva je fyziologicky obsadená mikroorganizmami ako enterokoky, laktobacily, bifidobaktérie, ktoré udržiavajú v čreve pH vhodné na trávenie dôležitých živín obsiahnutých v potrave psa. Ak z dôvodu zlého kŕmenia (ale aj po podávaní perorálnych antibiotík) dôjde k zničeniu týchto mikroorganizmov v čreve, ich miesto okamžite nahradia patogénne a podmienečne patogénne baktérie, ktoré menia dietetickú hnačku na hnačku bakteriálneho pôvodu.

Pri takýchto dietetických hnačkách často nie je hneď potrebné navštíviť veterinára. Ak je pes čulý, so zachovaným apetítom, bez teploty, postupujeme takto:

• Psovi dáme jednodňovú hladovku. Je to veľmi dôležité, pretože ak nebudeme zaťažovať sliznicu čreva trávením živín z potravy, oveľa skôr sa zregeneruje. Pri hladovke nesmieme zabudnúť zabezpečiť psovi sústavný prístup k čerstvej vode, príp. vode s rehydratačným roztokom.
• Druhý deň môžeme podávať ryžový odvar (čím chránime aj epitel čreva) a odvar z dubovej kôry so sťahujúcimi účinkami.
• Hneď od začiatku je vhodné podávať aj probiotické prípravky (pasty alebo prášky). Tieto prípravky obsahujú mikroorganizmy, ktoré znovu osídľujú a upravujú mikrobiálne pomery v narušenom čreve a niektoré pomocné látky na zastavenie hnačky a na ochranu črevnej výstelky, ako sú napríklad kaolín alebo pektín. Tieto mikroorganizmy sú veľmi citlivé na antibiotiká, a preto by sa nemali používať bez odporúčania veterinárneho lekára!
• Ak sa hnačka do 2 dní nezastaví, celkový stav psa sa zhoršuje, ak prestane žrať, či dokonca prijímať aj vodu, treba okamžite navštíviť veterinára.
• Ak sa stav zlepší, postupne začneme do diétnej stravy (ryža, chudé mäso, varená mrkva a pod.) pridávať vhodné a zdravotne bezchybné krmivo.

U temperamentných psov sa často zisťuje zvýšená črevná motilita z nervozity. Postihuje najmä hrubé črevo, v ktorom sa spočiatku pevný trus počas pretrvávajúceho vzrušenia stáva stále redším. Nie je to nič vážne, nevyžaduje si to nijakú liečbu.

Hnačky infekčného pôvodu sú charakteristické narušením celkového zdravotného stavu zvieraťa. Pes má horúčku, je apatický, neprijíma krmivo, často krát ani vodu. Hnačka je úporná, vodnatá, môže byť rozličnej farby, s prímesami hlienu, krvi, kúskov sliznice, väčšinou odporne zapácha. Sú spôsobené vírusmi alebo baktériami.

Nástup vírusových hnačiek je veľmi rýchly a dramatický, dochádza k rýchlej dehydratácii organizmu a najčastejšie postihujú hlavne šteňatá do veku 5 – 6 mesiacov, vyžadujú intenzívnu podpornú liečbu (často vrátane infúzií) bez ktorej môžu uhynúť. Z vírusových ochorení je to najčastejšia parvoviróza a koronaviróza. Z baktériálnych pôvodcov spôsobujúcich hnačky to sú hlavne baktérie rodu Salmonela, Klebsiella, Campylobacter, príp. E. coli. Prejavy bakteriálnych hnačiek sú rovnaké, na ich odlíšenie je potrebné laboratórne vyšetrenie. Hnačky vyvolané baktériami môžu odoznieť spontánne, prípadne po vyššie uvedenej domácej liečbe. Ak však neprestanú po hladovke, podávaní probiotík a diétnom krmive ani po 2-3 dňoch, alebo ak má pes zvýšenú teplotu, či narušený celkový zdravotný stav, je potrebné kontaktovať veterinára.

Z parazitov majú na vzniku hnačiek najväčší význam: škrkavky – oblé červy, pásomnice – ploché červy a protozoá – jednobunkové organizmy (giardie, kokcídie) 
Škrkavky , u psov je to Toxocara canis, sú aj v dnešnej dobe napriek odporučeným odčervovacím programom v populácii psov, a najmä šteniat, veľmi rozšírené. Je to spôsobené podceňovaním týchto odporúčaní chovateľmi, ale aj špecifickým spôsobom vývojového cyklu a prenosu tohto parazita. Pes sa nakazí zožratím vajíčka, z ktorého sa v čreve vyliahne larva. Tá preniká cez črevo a migruje v tele psa. U šteniat do 3 mesiacov larvy krvou putujú do pľúc, odtiaľ sú vykašľané a znovu prehltnuté, v čreve dospejú a trusom sa dostávajú von. V truse ich vidíme ako biele oblé červy dlhé 6 až 15 cm. U dospelých psov sa larvy pri migrácii v orgánoch opuzdria a ostávajú niektoré tam. U gravidných súk sa vplyvom hormónov aktivujú a potom prenikajú cez placentu do ešte nenarodených šteniat a tiež môžu migrovať do mliečnej žľazy a mliekom sa dostávajú do cicajúcich šteniat.

Práve z týchto dôvodov musíme prísne dodržiavať odčervovací program šteniat spolu s matkou. U šteniat sa toto ochorenie nemusí hneď navonok prejaviť hnačkou, pri silnej invázii môžeme pozorovať zväčšené brušká a toxíny červov môžu spôsobiť nervové príznaky.

Pásomnice, u psov najčastejšie Dipilidium caninum , majú dlhé a ploché článkované telo. V truse psov ich môžeme vidieť ako bielo-ružové články podobné uhorkovým kôstkam. Dospelé jedince sa prichytia na stenu čreva a zadné články obsahujúce vajíčka sa oddeľujú a vylučujú trusom von. Na vývoj potrebujú jedného alebo dvoch medzihostiteľov ( blcha, malý hlodavec, človek).

Pre hnačky vyvolané jednobunkovými parazitmi je charakteristická chronická hnačka s prímesou hlienu, prípadne krvi. Je pri nej typické striedanie hnačkového obdobia a obdobia normálneho formovaného trusu.

Pri neliečenej parazitárnej hnačke môže dôjsť k dehydratácii, anémii, vychudnutiu až smrti. V praxi nemusia prebiehať príznaky jednotlivých hnačiek typickým spôsobom a často môžu byť parazity spúšťačom ich ďalších príčin. A preto pravidlom číslo 1 pri objavení sa akejkoľvek hnačky, je skontrolovať odčervovací program a najlepšie je u hnačkujúceho psíka odčervenie zopakovať!

Vakcinačná schéma:

• gravidnú suku odčervujeme 1.krát tesne pred krytím a 2.krát súbežne s 1. odčervením šteniat
• šteňatá odčervujeme od 2.-3. týždňa veku opakovane každé 2 týždne až do veku 3 mesiacov
• dospelé psy odčervujeme 4x ročne

Prevenciou voči každému druhu a typu hnačiek je dobrá hygiena chovu, najmä pri väčšom počte zvierat. Netreba zabúdať, že koterec alebo iné chovné zariadenie je dôležité nielen dôkladne mechanicky očistiť, ale aj vydezinfikovať a pozornosť venovať aj deratizácii. Výrazný vplyv má posilňovanie imunity zvierat kvalitnou výživou a starostlivosťou o celkový zdravotný stav. Nezanedbateľné je pravidelné odčervovanie a očkovanie proti infekčným chorobám. Pri takomto spôsobe chovu sa dá riziko hnačkových ochorení znížiť na minimum.

zdroj: VETSERVIS s r.o. - Poradenstvo pre chovy hospodárskych a spoločenských zvierat

Zvracanie

akmer každému psovi sa stane, že skôr alebo neskôr v živote zvracia. Príčin môže byť mnoho:

• zožral niečo, čo nemal
• nažral sa veľmi rýchlo
• bláznil sa veľmi skoro po nažraní.

Zvracanie môže byť príznak veľmi nevýznamného problému. Alebo to môže byť príznak niečoho veľmi závažného.

Zvracanie je vyprázdnenie obsahu žalúdka dutinou ústnou. Je to reflex, na ktorom sa podieľa vyvolávací stimul (napr. zápal žalúdka), centrálny nervový systém a brušné svaly. Dôvodov k zvracaniu môže byť naozaj mnoho a ojedinelé občasné zvracanie je väčšinou normálne.
Zvracanie môže byť vyvolané postihnutím tráviaceho traktu (žalúdok alebo črevá) alebo sa prejavuje ako sekundárne pri ochoreniach iných systémov (zlyhanie obličiek, nádorové ochorenia, cukrovka, infekčné ochorenie).

Zvracanie môže byť akútne (rýchly nástup) alebo chronické (dlhšie ako 1 – 2 týždne). Úpornosť zvracania a prípadný spoluvýskyt iných obtiaží budú určujúce pre ďalšiu liečbu a prípadné diagnostické testy. Dôležité je, aby ste vedeli ako dlho a ako často váš pes zvracia. Pokiaľ zvracia len raz, potom sa nažerie a zvracanie sa neopakuje, nie je apatický a nemá hnačku ani zápchu, je veľká pravdepodobnosť, že sa problém vyrieši sám. Pokiaľ ale zvracia opakovane, nemá chuť sa hrať, odmieta žrať, potom je ošetrenie u veterinára na mieste.

Na čo dávať pozor:

• odvodnenie
• letargia
• hnačka
• chudnutie
• krv vo zvratkoch
• neefektívne zvracanie

Diagnóza

Existuje mnoho potenciálnych dôvodov pre zvracanie a skôr ako ja začatá akákoľvek liečba, je dôležité odhaliť pravú vyvolávajúcu príčinu.

Medzi potrebné testy môže patriť:

• podrobná anamnéza(história)
• vyšetrenie vrátane prehmatania brucha.

Počítajte s nasledujúcimi otázkami:

• Mohol zožrať nejaké odpadky?
• Kedy bol očkovaný?
• Čím je kŕmený?
• Má chuť k jedlu?
• Aké je jeho celkové zdravie?
• Aký je charakter zvracania (frekvencia, zhoršuje sa stav alebo nie, krv vo zvratkoch)?
• Chudne?
• Predchádzajúce zdravotné problémy?
• Má hnačku? A pod.

Veterinár môže doporučiť niektoré laboratórne testy:

• krvný obraz
• biochemický rozbor krvi
• vyšetrenie moču
• vyšetrenie stolice
• RTG snímky alebo kontrastné RTG (rontgenové snímky urobené po požití kontrastnej látky)
• ultrazvukové vyšetrenie brušnej dutiny
• endoskopia- môže byť naozaj užitočná k určeniu cudzích telies v žalúdku, vyšetrenie žalúdočnej sliznice a časti čreva k zaobstaraniu biopsie z týchto orgánov
• laparotómia – operácia, pri ktorej sa otvorí dutina brušná a skúmajú sa prípadné abnormality

Liečba

Odstrániť možnú príčinu (zabrániť požieraniu odpadkov, zmena krmiva atd.)
Akútne zvracanie u zvieraťa, ktoré nejaví iné známky ochorenia, môže byť liečené symptomaticky podávaním antiemetík (lieky proti zvracaniu) a okamžitou kontrolou, pokiaľ zvracanie neprestane.
Zvieratá, ktoré trpia tiež bolesťami brucha, hnačkami, sú apatické, môžu byť hospitalizované – pri hospitalizácii sú 24 hodín denne pozorované, sú im podávané infúzie a potrebné lieky a podľa potreby môžu byť vykonávané ďalšie diagnostické testy.

Domáca starostlivosť a prevencia

Vždy dodržiavajte termíny dohodnutých kontrol u veterinára, podávajte všetky lieky, tak ako máte predpísané. Pokiaľ vaše zviera nereaguje na liečbu podľa očakávaní, je možné že bude nutné vykonať ďalšie vyšetrenia.

Pokiaľ zviera zvracia len raz, odoberte mu vodu a krmivo na 4 hodiny. Potom mu dajte len čistú vodu po malých dávkach (po lyžiciach) a ak vodu nevyvráti, opakujte každých 20-30 minút. Za 12 hodín môžete skúsiť ponúknuť diétnu stravu v malom množstve: buď granule určené pre tráviace potiaže, alebo varenú diétu: ryža s kuracím chudým mäsom a mrkvou – všetko uvarené do mäkka. Návrat k normálnej strave by mal prebehnúť asi za 2 dni. Pokiaľ sa zvracanie objaví v ktorejkoľvek fáze tohto postupu, zavolajte vášmu veterinárovi.

Ak zviera nežerie, je apatické, neustále zvracia a objavuje sa ktorýkoľvek z vyššie uvedených problémov, je veľmi dôležité navštíviť veterinára, preto že vaše zvieratko potrebuje odbornou lekársku pomoc.

Prevencia je potom zameraná na minimalizovanie možných rizík. Zabráňte vášmu zvieraťu v prístupe k odpadkom, ponožkám, vreckovkám, nitiam, farbám, jedom a pod. Pokiaľ váš psík patrí medzi tých, ktorí aj vonku vyhľadávajú "dobroty", majte ho radšej na vodítku.

Príčiny akútneho zvracania:

1. problémy gastrointestinálneho (tráviaceho) traktu

• bakteriálna infekcia
• dietetická porucha (zmena krmiva, krmivová alergie, neznášanlivosť krmiva)
• cudzie predmety (kosti ,hrBorelačky , motúziky, oblečenie, umelá hmota, chumáče chlupů - trichobezoáry, kamene)
• torzia žalúdka
• vchlípenie čreva
• torzia čreva
• črevné parazity

2. ostatné problémy

• akútne zlyhanie obličiek
• akútne zlyhanie pečene alebo zápal žlčníka
• cukrovka
• lieky (niektoré lieky môžu vyvolávať zvracanie – digoxin, erytromycin, tetracyklin…..)
• hyperkalcímia - zvýšená hladina vápniku v krvi
• neurologické poruchy (vestibulárne poruchy, zápal mozgových blán….)
• prežranie
• pankreatitída
• peritonitída - zápal podbrušnice
• pooperačná nevoľnosť
• zápal prostaty
• pyometra - hnisavý zápal pošvy
• sepsia - celková infekcia
• jedy a chemikálie
• vírusové infekcie (parvoviróza, psinka, koronaviróza)

Príčinychronického zvracania:

1. problémy gastrointestinálneho traktu

• chronická kolitída - zápal hrubého čreva
• chronická gastritída – zápal žalúdka
• bránicová hernia
• dietetická chyba
• cudzie predmety
• porucha žalúdka
• upchanie vývodov žalúdka
• vredy žalúdka a čriev
• hiatálna hernia
• hypertrofická gastropatia
• parazity
• zápcha

2. iné příčiny

• chronický zápal slinivky brušnej
• hypoadrenokorticismus - nedostatok tvorby hormónu nadobličiek
• zlyhanie pečene
• neurologické problémy (nádory, zápaly nervového tkaniva)
• zlyhanie obličiek
• otravy (napr. olovom)

autor: MVDr. K. Mináriková

Pre zdravie vášho psíka je nesmierne dôležité predchádzať infekčným ochoreniam, pretože niektoré sú neliečiteľné, alebo ich liečba nebýva úspešná. Je tiež dobré vedieť, že niektoré ochorenia sú prenosné aj na človeka. Najčastejšie sa vyskytujú u psov tieto infekčné ochorenia:

• psinka
• parvoviróza
• leptospiróza
• infekčná hepatitída
• infekčný kašeľ / psincový kašeľ
• tetanus
• besnota
• koronaviróza
• giardióza
• aujezského choroba

Besnota

Pôvod

Besnota je akútna vírusová nákaza teplokrvných živočíchov, ktorá je zo zvierat prenosná aj na človeka. Toto onemocnenie postihuje predovšetkým centrálnu nervovú sústavu a je smrteľné. Besnota je rozšírená po celom svete, a napriek zákonom ustanovenej plošnej vakcinácii psov sa u nás darí nákazu obmedziť len veľmi pomaly.

Spôsob nákazy

Vírus sa u nemocného zvieraťa vyskytuje predovšetkým v mozgu a mieche, ďalej v slinných žľazách a slinách. Najčastejšie dochádza k prenosu choroby pohryznutím nakazeného zvieraťa. V prírode môžu byť zdrojom besnoty líšky, jazvece, srnce a ďalšie, voľne žijúce zvieratá. Z domácich zvierat potom najčastejšie rozširujú besnotu túlavé psy a mačky.

Príznaky

Inkubačná doba besnoty je u psov 3 - 8 týždňov, u iných domácich zvierat až dva mesiace a u človeka to môže byť výnimočne až rok, aj dlhšie. U psov prebieha onemocnenie vo dvoch formách, v "zúrivej" alebo "tichej". Počiatočné štádium "zúrivej" formy sa prejavuje zmenami v chovaní psa, niekedy je neposlušný, ľakavý alebo zúrivý, potom zase neobvykle prítulný. Toto obdobie trvá asi 3 dni. U psa sa môžu prejaviť zvrátené chute, požieranie nestráviteľných predmetov, ďalej zvýšená teplota, kašeľ, obtiažne dýchanie, zápcha, smäd alebo slintanie. Po počiatočnom štádiu nastáva obdobie zúrivosti, ktoré trvá tiež asi 3 - 4 dni. V tejto dobe sa pes túla, má záchvaty zúrivosti a je útočný. U psa v tomto štádiu možno pozorovať vytreštený pohľad, často býva na jednom oku zornička rozšírená a na druhom zúžená. Po tomto období prechádza nemoc do tretieho štádia, tzv. paralytického. Pes sa ukľudní, nastane ochrnutie zadných končatín, následkom obrny je skleslá spodná čeľusť, pes nemôže prehĺtať, jazyk je vyplazený a voľne visí z tlamy, slintá a behom dvoch dní dochádza ku smrti. U "tichej" formy besnoty chýba štádium zúrivosti, a nemoc prechádza priamo z počiatočného štádia do štádia paralytického.

Liečba

Účinná terapia tejto choroby neexistuje a liečenie zvierat sa preto nerobí.

Prevencia

Prevencia spočíva predovšetkým vo vakcinácii, ktorá je zo zákona povinná pre každého majiteľa psa, staršieho ako šesť mesiacov. Ďalej je potrebné dodržiavať smernice platné v chovoch zvierat a v oblastiach s výskytom besnoty. Vyvarujte sa kontaktu svojho psa so zvieratami, ktoré sú najčastejšími nositeľmi a zdrojmi besnoty. Nepodceňujte ani najmenšie hryznutie, človek, ktorý prišiel do styku s nemocným psom, musí byť okamžite očkovaný. Pri pohryzení človeka psom je majiteľ psa povinný predviesť psa ku veterinárnej prehliadke. Prvá prehliadka má byť uskutočnená do 24 hodín od poranenia, druhá piaty deň po pohryzení.

Očkovanie

Prvé očkovanie proti besnote sa robí u šteniat v šiestich mesiacoch veku, s preočkovaním v jednom roku života psa následne pravidelne každý rok. Pri ceste so šteňaťom do zahraničia je možné prvé očkovanie uskutočniť už v troch mesiacoch veku šteňaťa.

Infekčná hepatitída

Pôvod

Infekčná hepatitída, čiže infekčný zápal pečene či Rubarthova hepatitída je prudké akútne onemocnenie, ktoré je rozšírené po celom svete, ale všade neprebieha rovnako nebezpečne. Vírus, ktorý spôsobuje toto onemocnenie je totožný s vírom líščej encefalitídy (zápal mozgu). V dnešnej dobe je výskyt tohto onemocnenia vďaka očkovaniu skôr ojedinelý.

Spôsob nákazy

Pes sa touto vírusovou infekciou môže nakaziť priamym kontaktom s nakazeným psom alebo kontaktom so sekrétmi nemocného zvieraťa. Vírus infekčnej hepatitídy sa môže množiť aj v mačkách, u tých sa však nemoc nemusí prejaviť a mačka sa tak stáva zdrojom nákazy.

Príznaky

Inkubačná doba u tohto onemocnenia je 4 - 7 dní. Prvými príznakmi sú vysoká teplota, smäd, nechutenstvo a celková skleslosť psa. Pri miernom priebehu onemocnenia však prvé príznaky nemusia byť príliš nápadné, pes iba odmieta potravu a môže mať zvýšenú teplotu, 39,4 - 41,1°C, ktorá pretrvá niekoľko dní. Ďalej sa u psa objaví zápal spojiviek, ktorý sa prejavuje vodnatým výtokom z očí. Dôležitým príznakom je tiež zápal mandlí. Môžu byť taktiež zväčšené miazgové uzliny, a na predných častiach tela sa môžu objaviť opuchy. V niektorých prípadoch môže pes zvracať alebo mať hnačku, vo vyššom štádiu onemocnenia so stopami krvi. V asi 20% prípadov sa objavuje zápal rohovky. Toto ochorenie tiež môže sprevádzať zákal očí, tzv. biele oko. Pri stlačení v oblasti pečene sa prejavuje bolestivosť, čo je dôkazom poškodenia pečene. V niektorých prípadoch sa môžu objaviť aj nervové príznaky ako u psinky. Nákaza môže mať veľmi rýchly priebeh, pes môže uhynúť behom dvoch dní, bez toho aby boli spozorované príznaky. Pokiaľ však zviera prežije prvých pár dní, väčšinou sa do dvoch týždňov uzdraví. Uzdravený pes však môže byť ešte nejakú dobu nosičom vírusu.

Liečba

Pri prvých príznakoch je nutná okamžitá návšteva veterinárneho lekára, ktorý onemocnenie diagnostikuje. Diagnózu možno potvrdiť sérologickým vyšetrením a v počiatkoch nemoci tiež špeciálnym laboratórnym vyšetrením. V niektorých prípadoch môže zväčšenie pečene a sleziny preukázať röntgenologické vyšetrenie. Veterinárny lekár nasadí antibiotiká a ďalšie podporné lieky, krvné transfúzie a infúzie, existuje liečebné sérum, ktoré obsahuje veľké množstvo protilátok. Toto sérum je však možné použiť len pri preukázaní úvodných klinických príznakov nemoci. Domáca liečba spočíva vo všestrannej starostlivosti o pacienta, je potrebné dôsledne dodržovať predpísanú glycidovú diétu - pridanie Glukopuru alebo medu, psa kŕmiť ľahko stráviteľnou stravou, bohatou na sacharidy a bielkoviny, s nepatrným množstvom tuku. Do diéty zaraďte bioprotektíva a vitamíny rady B. Nadmerný príjem tekutín je nevhodný. Je tiež nutné zachovávať všetky zásady hygieny.

Prevencia

Najlepšou a jedinou prevenciou je včasná vakcinácia.

Očkovanie

Prvé očkovanie proti infekčnej hepatitíde sa uskutočňuje vo veku 9 týždňov veku šteňaťa, s preočkovaním za tri týždne, v jednom roku života psa a ďalej pravidelne vždy raz za rok.

Infekčný kašeľ

(laryngotracheitída/psincový kašeľ)

Pôvod

Psincový kašeľ je akútne, vysoko infekčné onemocnenie psov. Na jeho vzniku sa väčšinou podieľa niekoľko pôvodcov, z ktorých najčastejším je vírus parainfluenzy (chrípky psov), ďalším je psí adenovírus a bordetella, ktorá však napáda väčšinou organizmus už zasiahnutý vírusom parainfluenzy. Toto onemocnenie postihuje predovšetkým mladých psov, ustajnených vo väčšom počte, odtiaľ teda prívlastok psincový.

Spôsob nákazy

Toto onemocnenie je prenosné vdýchnutím a postihuje hrtan, priedušnice a priedušky. Dochádza k nemu pri kontakte medzi psami.

Príznaky

Pokiaľ je organizmus psa napadnutý len vírom parainfluenzy, onemocnenie spravidla nemá vážnejší priebeh, rovnako je tomu aj pri nákaze adenovírom. Pokiaľ je organizmus psa napadnutý oboma vírusmi, príznaky onemocnenia pretrvávajú asi týždeň. Hlavným príznakom infekcie je záchvatovitý kašeľ, ktorý môže mať rôznu intenzitu a frekvenciu. Kašeľ môže doprevádzať zvýšená sekrécia hlienu. Úporný kašeľ, pri ktorom je vylučovaný hlien môže byť majiteľom považovaný za zvracanie alebo pokus psa vydáviť z krku cudzie teleso. Ďalším príznakom môže byť výtok z nosa a očí, poprípade zvýšená teplota. Pes však normálne prijíma potravu a je stále vitálny. Ťažší priebeh onemocnenia, kedy je organizmus napadnutý ako vírom parainfluenzy a adenovírom, tak bordetellou, sa prejavuje horúčkou, apatiou a výraznejším postihnutím dolných ciest dýchacích. V týchto prípadoch pretrvávajú príznaky priemerne asi 18 dní. Ťažší priebeh nemoci je pozorovaný u psov, ktoré sú postihnuté niektorým z chronických onemocnení dýchacích ciest (napr. tracheálny kolaps u malých plemien) a u nevakcinovaných psov a šteniat.

Liečba

Vhodná je návšteva veterinárneho lekára, ktorý vyšetrením diagnostikuje a navrhne postup liečenia. Robí sa hematologické a bakteriálne vyšetrenie a röntgen hrudníka. Vo väčšine prípadov odoznie nemoc sama behom 7 - 10 dní, ale u neliečených prípadov môže kašeľ pretrvávať aj niekoľko týždňov. Súčasťou liečby je fyzický kľud a vyhnutie sa vplyvom, ktoré záchvaty kašľa vyvolávajú. Doporučuje sa dostatočný prísun tekutín a zvlhčovanie vzduchu pre ľahšie uvoľnenie hlienu. Pokiaľ pes nemá teplotu a onemocnenie sa prejavuje len úporným kašľom, môžu byť podávané v minimálnej miere a pod dohľadom veterinárneho lekára lieky proti kašľu. Pri ťažšom priebehu nemoci, kedy je organizmus zasiahnutý bakteriálnou infekciou spočíva liečba v podávaní antibiotík.

Prevencia

Účinnou prevenciou je vakcinácia. Vo väčších chovoch je možné možnosť nákazy obmedziť zníženým počtom psov v kotercoch a zlepšením ventilácie. Dôležitá je okamžitá izolácia psov, u ktorých je podozrenie, že boli onemocnením zasiahnuté.

Očkovanie

Očkovanie sa robí u šteniat po treťom mesiaci života, formou dvoch dávok s odstupom dvoch až štyroch týždňov, s preočkovaním raz za rok. Veterinár musí upozorniť chovateľa na možnosť lahkej formy onemocnenia i u vakcinovaných psov.

Koronaviróza

Pôvod

Vírus, ktorý toto onemocnenie spôsobuje bol izolovaný v roku 1971 v Nemecku. Koronavirové onemocnenie psov je akútne hnačkové ochorenie vírusového pôvodu, ktoré sa vyskytuje prevažne u mladých psov do jedného roku veku. Najviac citlivé k tomuto onemocneniu sú šteňatá vo veku 6 - 9 týždňov. Toto onemocnenie väčšinou prepukne hromadne a v populácii psov je koronavirus značne rozšírený.

Spôsob nákazy

Toto onemocnenie sa najviac objavuje u šteniat do 1 roku, a to predovšetkým v hromadných chovoch, ako sú psie útulky a pod. K prenosu choroby dochádza požraním kontaminovaného krmiva alebo vody, takisto sa šteňa môže nakaziť hryzením kontaminovaného predmetu.

Príznaky

Táto infekcia má väčšinou mierny priebeh, prejavom je mierna apatia, nechutenstvo a zvracanie, ktoré trvá 24 - 36 hodín. Charakteristickým príznakom je kašovitá až vodnatá hnačka, ktorá môže byť spenená, a môže byť s prímesou hlienu alebo krvi. Výkaly majú zelenkavú, žltastú až oranžovú farbu a veľmi zapáchajú. Pes môže mať krátkodobo zvýšenú teplotu, ktorú však chovateľ ani nemusí zaregistrovať. Hnačka trvá obvykle 1 - 12 dní, niekedy však môže pretrvávať až 3 - 4 týždne. Veľké komplikácie môže spôsobiť súčasné nakazenie parvovirom.

Liečba

Nutná je okamžitá návšteva veterinárneho lekára, ktorý určí diagnózu vyšetrením trusu. Lekár navrhne liečbu, ktorá väčšinou pozostáva z jedno až dvojdennej hladovky a následného prísneho diétneho režimu a zavodnenia organizmu. V niektorých prípadoch tiež lekár predpíše lieky proti hnačke.

Prevencia

Väčšina psov je proti tomuto onemocneniu prirodzene imúnna. Vakcinácia sa v poslednej dobe prevádza rutinne, obzvlášť tam, kde je podozrenie na súčasnú infekciu ďalšími vírusmi, pri nedostatkoch v hygiene chovu, vo výžive, pri nadmernom pracovnom zaťažení a zvýšenom kontakte s inými psami, to znamená v útulkoch pre psov a pod. Pri prepuknutí nemoci je nutná okamžitá izolácia nemocných psov, dezinfekcia a dodržanie prísnych pravidiel hygieny.

Očkovanie

Vakcinácia sa spravidla prevádza vo veku 9 týždňov s preočkovaním po troch až štyroch týždňoch, v roku života psa a následne každý ďalší rok.

Leptospiróza

Pôvod

Leptospiróza je infekčné onemocnenie, ktoré sa u nás vyskytuje našťastie len vzácne. Onemocnenie je vyvolané niekoľkými druhmi leptospir, z ktorých niektoré sú prenosné aj na človeka. Jedným z typov leptospirózy je leptospiróza icterohaemoragie, ktorá napáda pečeň, a u človeka spôsobuje Weilovu chorobu. Ďalší typ onemocnenia je leptospiróza canicola, ktorá postihuje obličky, a je známa ako tzv. stuttgartská nákaza.

Spôsob nákazy

Zdrojom leptospiróz sú jednak sami psy, a jednak rôzne hlodavce, ktoré síce väčšinou sami neonemocnejú, ale vylučujú leptospiry močom. Táto nemoc môže byť vo výnimočných prípadoch prenesená pri hryznutí aj slinami nemocného psa.

Príznaky

Leptospira icterohaemoragie - Weilova choroba - inkubačná doba u tohto typu leptospirózy je 10 - 20 dní. Na začiatku onemocnenia sa môže objaviť vysoká teplota, ktorá však môže trvať len 1 - 2 dni. Ďalším príznakom je zvracanie a hnačky, ktoré môžu byť až s prímesou krvi a aj na slizniciach alebo v koži môže dôjsť ku krvným výronom. Postihnutý pes trpí nechutenstvom a smädom, a je celkovo skleslý. Ako prejav zlyhania pečene sa koncom prvého týždňa nemoci objavuje žltačka. Pri ťažkom priebehu nemoci možno pozorovať žlté až oranžové zafarbenie slizníc aj žlté zafarbenie kože. Tiež dochádza ku ťažkému poškodeniu obličiek, ktoré sa prejaví nálezom veľkého množstva bielkovín a žlčových farbív v moči. Priebeh tohto onemocnenia je prudký, a často končí smrťou psa. Vyliečený pes zostáva leptospironosičom a väčšinou až do konca života trpí poškodením obličiek. Leptospira canicola - stuttgartská nákaza - inkubačná doba tohto typu leptospirózy je asi týždeň. Prejavuje sa nechutenstvom, zvracaním, celkovou skleslosťou a rýchlym úbytkom na váhe. Na ďasnách, jazyku a pyskoch sa objavujú žltavé povlaky. Sprievodným onemocnením je poškodenie obličiek, močovina je zadržiavaná v krvi a spôsobuje nepríjemný zápach psa a stratu elasticity kože. Zvýšená hladina močoviny v krvi - urémia - môže spôsobiť kŕče, ktoré pripomínajú psinku a tiež môže zapríčiniť smrť psa. Toto onemocnenie môže prebiehať aj skryte.

Liečba

Pri prvých príznakoch onemocnenia je nutné ihneď kontaktovať veterinárneho lekára, ktorý stanoví diagnózu a zaháji liečbu. Tá spočíva v podávaní antibiotík, liekov na skľudnenie zvracania a črevnej peristaltiky, infúzií a sedatív, ktoré ovplyvňujú vnútorné orgány. Tiež je nutné previesť transfúziu krvi. Pri domácej liečbe dbajte na svedomité podávanie predpísaných liekov, pes tiež potrebuje vhodnú diétu a kľudný režim. Pri manipulácii s nakazeným psom dodržujte hygienické opatrenia.

Prevencia

Prevenciou je včasná vakcinácia a vyhýbanie sa možným zdrojom nákazy, čo sú stojaté vody, kaluže, mokrade a podobne, zabráňte tiež psom v olizovaní pätníkov a chráňte ich pred stykom s hlodavcami.

Očkovanie

Prvé očkovanie proti leptospiróze sa uskutočňuje vo veku 9 týždňov psa, preočkovanie po troch týždňoch, ďalej v jednom roku života psa a následne každý ďalší rok.

Psinka

Pôvod

Psinka je vírusové infekčné onemocnenie mäsožravcov, ktoré je možné rozdeliť do troch základných foriem, a to pľúcna čiže katarálna forma, forma gastrointestinálna, kedy je napadnutý tráviaci systém psa, a forma nervová. Toto onemocnenie je vysoko nákazlivé a liečenie nebýva vždy účinné. Najčastejšie bývajú psinkou napadnuté šteňatá a mladé psy do jedného roku, nevyhýba sa však ani psom starším. Presná diagnostika psinky nie je jednoduchá, pretože existuje mnoho nemocí, ktoré svojim priebehom psinke zodpovedajú. Tieto sa niekedy zhrňujú pod názvom "psinkový komplex". Odlíšiť psinku od iného infekčného onemocnenia umožní sérologické vyšetrenie. V dnešnej dobe, vďaka vysokému počtu očkovaných psov, sa objavuje len zriedka.

Spôsob nákazy

Psinka sa na zdravého psa prenáša prevažne kontaktom s nemocným jedincom, a to predovšetkým prostredníctvom sekrétov z očí, nosa a slín, poprípade močom a trusom. Ďalej môže ku onemocneniu dôjsť vdýchnutím vírusu, ktorý sa rozptyľuje pri kašli nemocného zvieraťa, teda kvapôčkovou nákazou. Zdrojom infekcie však môžu byť v prírode aj niektoré druhy voľne žijúcich zvierat, ako je líška či kuna. Psinkou sa najľahšie nakazí pes oslabený alebo podvyživený, ktorý trpí nedostatkom vitamínov, tráviacimi poruchami alebo nachladnutím.

Príznaky

Inkubačná doba psinky je 3-7 dní, vzácnejšie potom 14-18 dní. V prvých dňoch sa psinka prejavuje zvýšením teploty a skleslosťou, v niektorých prípadoch sa môže prejaviť aj kožnou vyrážkou, tzv. psinkovým impetigom. U psa možno pozorovať zmeny v chovaní, ako je nevrlosť či vyhľadávanie samoty. V ťažkých prípadoch pri katarálnej forme psinky nastupujú vysoké teploty, výtok z očí a nosa, kašeľ a zápal pľúc. V prvých dňoch je výtok z nosu riedky, neskôr je hlienovitý až hnisavý, niekedy s prímesou krvi. Pri forme gastrointestinálnej sa nemoc prejavuje nechutenstvom, hnačkou s prímesou krvi a zvracaním. Zvratky sú sfarbené žlto, s prímesou žlče. Ďalším prejavom je zhrubnutie a popraskanie kože na nose a tlapkách. Po troch až štyroch týždňoch od nakazenia sa stav psa môže prechodne zlepšiť, potom však dochádza k poruchám nervovej sústavy. V neskoršej fáze ochorenia možno pozorovať nervové príznaky, ako zášklby v tvárovej partii, slinenie, ľahká triaška, kŕče až epileptické záchvaty, obrna a následne dochádza ku poruchám základných životných funkcií a úhynu.

Liečba

Najdôležitejšia je okamžitá izolácia nakazeného psa od ostatných, zdravých psov, pretože hrozí veľké riziko nákazy a okamžitá návšteva veterinárneho lekára. Liečba je symptomatická, liečia sa len príznaky onemocnenia a nie pôvodca, a musí prebiehať pod odborným dohľadom, veterinárny lekár nasadí psovi antibiotiká, lieky proti kašľu, lieky na skľudnenie zvracania a hnačky a v ďalšej fáze potom antiepileptiká. Liečbu je nutné podporovať výdatnou výživou, obohatenou o vitamíny A,B,C a D a venovať nemocnému psovi maximálnu starostlivosť a pozornosť.

Prevencia

Jedinou prevenciou proti tejto chorobe je očkovanie. Ďalej potom je dôležitá správna výživa, na ktorej závisí dobrý zdravotný stav psa, dobrá hygiena a tiež odčervenie psa, ktoré sa doporučuje dvakrát do roka.

Očkovanie

Proti psinke je včasné očkovanie jedinou skutočne úspešnou ochranou. Očkovanie sa robí vo veku 9 týždňov života šteňaťa, zhruba po troch týždňoch je nutné preočkovanie. Poslednú revakcináciu robíme po 12. týždni života psa. Ďalšie očkovanie je vhodné vo veku 12tich mesiacov a potom sa toto očkovanie musí každý rok opakovať.

Parvoviróza

Pôvod

Parvoviróza je vysoko nákazlivé, vírusové ochorenie, ktoré postihuje predovšetkým mladých psov. Toto ochorenie je pomerne nové, prvýkrát sa hromadne prejavilo v Anglicku v roku 1978, neskôr v USA a Austrálii, a u nás sa prvýkrát objavilo začiatkom 80. rokov. Vtedy u nás došlo k hromadným stratám najviac v chovoch pokusných psov. Dnes sa, vďaka očkovaniu, vyskytuje toto ochorenie len ojedinele.

Spôsob nákazy

Zdrojom vírusu je trus infikovaných psov. Prirodzeným spôsobom infekcie je prijatie krmiva alebo vody kontaminovanej vírusom. Dôležité je, že prenos tohto ochorenia je možný aj nepriamo, a to kontaminovanými predmetmi.

Príznaky

Parvoviróza má dve formy. Prvá je parvovirová enteritída, zápal čriev, pri ktorej sa vírus dostáva do nosohltana, kde sa namnoží a ďalej napáda tráviaci trakt. Táto forma ochorenia sa prejavuje zvracaním, zvratky sú penovité, žltobielej farby, silnou hnačkou, spočiatku sú výkaly kašovité a svetlejšie, neskôr vodnaté až s prímesou krvi, vo väčšine prípadov sa objavuje vysoká horúčka nad 39,5°C. Postihnutý pes je apatický a neprijíma potravu. V niektorých prípadoch sa môže objaviť aj kašeľ, opuch viečok alebo zápal spojiviek. Priebeh ochorenia býva veľmi rýchly a neliečené zviera môže čoskoro uhynúť. Druhou formou tohto ochorenia je parvovirová myokarditída, pri ktorej dochádza k napadnutiu srdcovej svaloviny, a mladé šteňatá, vo veku 4-8 týždňov môžu uhynúť do niekoľkých hodín od začiatku ochorenia na akútny zápal srdcového svalu.

Liečba

Veľmi dôležitá je okamžitá izolácia napadnutého psa od ostatných, pretože hrozí riziko nákazy. Liečenie uskutočňuje výlučne veterinárny lekár. Veľmi dôležité je včasné zahájenie liečby, ktorá spočíva vo vnútrožilovom doplňovaní a náhrade telesných tekutín, vnútrožilovo sa podávajú izotonické roztoky minerálnych látok, glukózy a vitamínov. Je nutné taktiež podať antibiotiká za účelom zvládnutia sekundárnej infekcie, ďalej sa používajú prostriedky proti zvracaniu. Liečenie vyžaduje hospitalizáciu psa, aspoň po nevyhnutnú dobu. Domáca liečba spočíva v zavedení prísneho diétneho režimu a v zavodnení organizmu. Po porade s veterinárnym lekárom podávajte psovi čaje alebo vodu sladenú glukopurom, hroznovým cukrom alebo medom, v malých dávkach a častých časových intervaloch, aj v prípade, že pes toto odmieta. Je vhodné taktiež podávať odvary z ryže, mrkvy alebo ovsených vločiek.

Prevencia

Jedinou možnou prevenciou pred týmto ochorením je vakcinácia. Pri hromadnom výskyte choroby je tiež vhodnou obranou obmedzenie pohybu psov a zabránenie ich vzájomného kontaktu.

Očkovanie

Prvé očkovanie sa odporúča vo veku 6 - 8 týždňov šteňaťa, po troch týždňoch je nutné preočkovanie. Vakcinácia sa ukončuje po 16. týždňoch veku psa. Revakcinácia sa ďalej vykoná v roku života psa a potom následne každý ďalší rok. Očkovať možno za určitých predpokladov aj kotné fenky, novorodené šteňatá potom získavajú protilátky, ktoré sú účinné v prvých 6 - 8 týždňoch ich života.

Tetanus

Pôvod

Tetanus je prudké infekčné ochorenie nervového systému. Pôvodcom tetanu je tetanový bacil, ktorý je rozšírený najčastejšie vo vlhkej, hnojenej pôde, ale tiež ho možno nájsť v truse viacerých domácich zvierat. Spóry tetanu sa bežne nachádzajú aj v domácom prostredí, v prachu a iných nečistotách. Toto ochorenie sa vyskytuje na celom svete, v niektorých oblastiach však častejšie. U psov bola preukázaná plemenná a veková dispozícia a tiež sezónny výskyt.

Spôsob nákazy

Tetanus vzniká po poranení, ktoré môže byť aj veľmi nepatrné. Rana môže byť znečistená hlinou alebo iným materiálom, v ktorom sú spóry tetanu obsiahnuté. K ochoreniu dochádza vtedy, ak vniknú spóry tetanu do rany, tam sa bez prístupu vzduchu množia a produkujú toxíny, ktoré sa krvnou cestou zanášajú ku nervovému tkanivu. Najčastejšie ochorejú šteňatá v dobe výmeny chrupu, teda vo veku 3 - 7 mesiacov, kedy spóry do tela vnikajú ústnou dutinou. Najviac náchylné plemeno na toto ochorenie je nemecký ovčiak, čo sa týka sezónneho výskytu, je choroba najviac pozorovaná v letných a jesenných mesiacoch. K rozšíreniu tetanu tiež prispievajú zlé hygienické podmienky.

Príznaky

Inkubačná doba tetanu je 5 - 10 dní. Pri poranení na hlave bývajú príznaky zjavné väčšinou skôr. Postihnutie sa prejavuje tuhnutím končatín, topornou chôdzou, napätým držaním krku, chvost býva odtiahnutý od tela alebo natočený do strany a pes má problémy pri ulíhaní a vstávaní. Neskôr sa dostavujú kŕče jednotlivých svalových skupín. Typickým príznakom je aj neprirodzené postavenie uší, zvrásnená koža na čele a pretiahnutie ústnych kútikov. Zviera je plaché, narieka a na zvukové, svetelné či dotykové vnemy reaguje prechodom do kŕča. K uhynutiu dochádza v dôsledku zadusenia, v dôsledku kŕčov svalov bránice a hrtana. Priebeh tohto ochorenia môže byť veľmi prudký, k uhynutiu môže dôjsť v priebehu 1 - 2 dní alebo môže byť priebeh dlhší, 1 - 2 týždne, potom býva obvykle väčšia šanca na uzdravenie.

Liečba

Liečba tetanu je väčšinou veľmi obtiažna a časovo aj finančne náročná, a často nie je príliš úspešná. Väčšinou je nutná hospitalizácia psa počas 1 - 3 týždňov. Veterinárny lekár podá psovi sérum proti tetanu, ktoré má význam pre neutralizáciu toxínov, ktoré ešte neprenikli do centrálnej nervovej sústavy. Ďalej sa podávajú antibiotiká a sedatíva, a je tiež potrebné vykonať chirurgické ošetrenie miesta, odkiaľ infekcia do tela vnikla, pokiaľ sa však poranenie podarí nájsť. Hospitalizácia psa je potrebná k zaisteniu intenzívnej ošetrovateľskej starostlivosti. Úspech liečby by sa mal prejaviť v priebehu jedného týždňa tým, že sa uvoľňujú kŕče, k úplnému uzdraveniu sú však potrebné často 3 - 4 týždne. Po prekonaní ochorenia sa vyvíja imunita, ktorá bráni opakovaniu choroby.

Prevencia

Prevencia spočíva v dôslednom chirurgickom ošetrení a dezinfekcii poranení, u ktorých je riziko infekcie. V období výmeny chrupu je vhodné zabrániť šteňatám v ohryzovaní predmetov, ktoré by mohli byť kontaminované spórami tetanu, ako napr. palice, ktoré sú vytiahnuté z bahna, kamene apod. U plemien, citlivých na infekciu, je vhodné vykonať vakcináciu.

Očkovanie

Vakcinácia proti tetanu sa nerobí bežne, je však možné si u veterinárneho lekára toto očkovanie vyžiadať. Vakcinácia by mala prebehnúť u plemien zvlášť citlivých na toto ochorenie, najviac náchylný je nemecký ovčiak, ktorého očkovanie by sa malo stať pravidlom. Toto nadštandartné očkovanie sa vykonáva u šteniat od troch mesiacov veku.

Keďže čítate tieto riadky, je jasné že pri výbere: PES alebo SUKA vyhrala jemnejšia časť tejto populácie. Jemnejšia, formovateľnejšia, prítulnejšia, voňavejšia, atď. Aj napriek svojím pozitívam, nemusí byť len dobrým spoločníkom, ale aj dobrým pracovným psom, poľovníkom, strážcom, canisterapeutom...

Ale premýšľali ste nad tým, čo to obnáša vlastniť suku?

• háranie
• gravidita / či už chcená, alebo "nútená" spôsobená susedovým psom a Vašou nepozornosťou/ a s ňou spojené zdravotné problémy
• pôrod a s ním spojené zdravotné problémy
• následné starosti s odchovom šteniat a ich prípadné zdravotné problémy
• sterilizácia  a jej prípadné následky....

Prečítajte si preto súvisiace články. A ak ste ešte nevybrali, možno práve pri ich čítaní zistíte, že nie ONA je správny výber, alebo naopak je!

Háranie

Umelé oplodnenie

Sterilizácia- kastrácia

Gravidita

Pôrod

Kojenie

Odchov

Háranie

Háranie - ruja suky - znamená začiatok pohlavného života suky. Rôzne veľké plemená pohlavne dospievajú v odlišnom veku svojho života. Malé plemená môžu začať hárať už v 4.mesiaci, suky veľkých plemien hárajú okolo 8 – 9. mesiace veku, individuálne výnimky môžu existovať. Háránie signalizuje schopnosť rozmnožovať sa. Na začiatku pohlavnej dospelosti je sučka schopná reprodukcie, použitie súk v chove sa ale neodporúča a to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým z nich je nedokončený vývoj kostry a tomu zodpovedajúci nedostatočný priestor v panve, v ktorom pri úspešnom krytí zaberá pomerne veľký priestor rohy pošvy. Ďalším z nich je pozastavenie telesného vývoja a pozastavenie sladenia hormonálnych hladín. Organizmus sa "zameria" na udržanie gravidity a preruší tým vlastný vývoj a dozrievanie. Ďalším argumentom proti zapusteniu suky už pri prvom háraní je jej psychická nezrelosť. Často omieľané: "Prvé háranie nie je čo do možnosti oplodnenia plnohodnotné!" nie je pravdou. Prvé háranie môže mať iný priebeh než tie, ktoré budú nasledovať. Môže byť kratšie, môže byť menej výrazné, ale sučka schopná oplodnenia je.

U čistokrvných súk s PP stanovujú podmienky chovnosti chovateľské predpisy daného plemena. Väčšinou okrem vekovej hranice je nutné absolvovať bonitáciu, výstavy, zložiť skúšky z výkonu a pod. Pre psy bez preukazu pôvodu alebo krížence platia hranice minimálneho veku pre pripustenie bez negatívnych následkov na organizmus pre veľké plemená nad 18 mesiacov, stredné plemeno je možné kryť od 15 mesiacov, malé od 12 mesiacov veku.

Samotné obdobie hárania (ruje) suky sa rozdeľuje na fázy:

Prvá fáza - proestrus. Je to obdobie, keď na vaječníkoch zrejú folikuly ("púzdra", v ktorých sú ukryté vajíčka) a zduruje sliznica pošvy. Pre majiteľov alebo chovateľov suky je táto fáza čitateľná častým močením, kedy sučka týmto spôsobom dáva najavo psom v okolí svoj stav. Väčšinou je maznavejšia a prítulnejšia. Koniec tohto obdobia je daný svetlo červeným výtokom z pošvy, ktorý spôsobuje praskanie cievok jej sliznice.

Na fázu proestra nadvazuje ďalšia fáza – estrus – alebo tiež obdobie vlastnej ruje. Folikuly praskajú a uvolňujú vajíčka, červený výtok pozvoľna prechádza do hnedého a slabne. Ku koncu estra má sučka zdurený vývod z pohlavného a močového ústrojenstva a je povoľná na krytie. Zdurenie je záležitosť individuality suky. Môže a nemusí byť badateľné. Niektoré sučky vyhľadávajú spoločnosť iných psov. Niektoré utekajú. Niektoré sa nechávajú nakrývať aj inou hárajúcou sukou. Väčšinou nebýva problém pre typickú vôňu hárajúcej suky na seba na vychádzke v tomto období "nabaliť" ďalšie psy.

Chcete naozaj kryť?

Povoľnosť na krytie môžete ako majiteľ suky poznať stimuláciou (škrabaním) okolia a koreňa chvosta alebo za prítomnosti psa, ktorý je v kontakte so sukou. Suka stojí strnulo a odkláňa chvost nabok. Na očuchávanie psom sa suka nastavuje, pri náskoku psa drží a vychádza mu svojou polohou tela v ústrety. Vynaliezavosť suky aj psa v tomto období nepozná hraníc. Väčšie suky si menším nápadníkom aj ľahnú na zem, len aby dosiahli svoje, podhrabané ploty, zničené dvere, prehryznuté vodítka, postroje, úteky z dokonale zabezpečených priestorov. Za najvhodnejšiu dobu na krytie sa považuje 9 – 13. deň od prvých príznakov hárania. Ale sú aj výnimky. Skúsenejší majiteľ pozná najvhodnejšiu dobu na suke podľa jej správania. Menej skúsený majiteľ by sa mal poradiť so skúsenejším a nechať prejsť 2 – 3 hárania, na ktorej sa bude doslova učiť o príznakoch vhodnej doby na krytie.

Ďalšia fáza hárania – metestrus – je obdobie konca ruje. Na vaječníku vznikne žlté teliesko, ktoré hormonálne udržuje graviditu, sliznica maternice je prichystaná na prijatie oplodnených vajíčok. Ruja potom prechádza do gravidity, v prípade nakrytia alebo do kľudovej (diestrickej) fázy, ktorá potom prechádza do štádia kľudu (anestrus).

Celý tento cyklus trvá od 3 do 4 týždňov, samotná fáza farbenia 7 – 14 dní (ale i tri týždne). Dĺžka a priebeh ruje je u každého zvieraťa iná, základné pravidlá sú zhodné. Pri zaobstaraní suky do bytu je nutné brať do úvahy pomerne dlhé obdobie farbenia. Väčšinou sú riešením háracie nohavičky, ale môže sa stať, že ich suka odmietne. Čistota suky je podmienená jej individualitou, rovnako ako intenzita farbenia.

Pes je tzv. diestrický, tzn. že sa u jedincov tohto živočíšneho druhu vyskytuje ruja spravidla 2x ročne. Sučky teda hárajú 2x, spravidla skoro na jar a na konci leta alebo na jeseň. U primitívnych plemien (napr. husky, malamut) môžu byť suky monoestrické (hárajú len jedenkrát ročne, rovnako ako divokí psy). Výnimočne suky hárajú 3x do roka. Pri každom háraní je suka schopná oplodnenia.

Z hľadiska fyziológie je vhodné kryť suku len jedenkrát ročne, potom nechať organizmus odpočinúť. Na častejšie krytie, ktoré sa väčšinou uskutoční z ekonomických dôvodov, suky reagujú znížením početnosti vrhu (nižšie a nižším počtom narodených šteniat).

Pri chcenom krytí suka ide zásadne za psom. Predchádza tomu väčšinou diskusia o výbere vhodného partnera, kontakt s majiteľmi psa, dohovor, striehnutie na vhodný termín na krytie, prekrytie a pod. Pes by mal byť v známom prostredí, najlepšie u seba doma. Krytie je jednorázový akt. Sympatie alebo nesympatie k partnerovi sú ku podivu podobné, ako je to aj u ľudí. Sú psy, ktorí s suke nepozdávajú a psy, ktorých príjme – ak sa to tak dá povedať - z povinnosti. Sučku môžete nechať u majiteľov psa aj na dlhšiu dobu (2-3 dny). Väčšinou o nakrytú suku ale pes stráca záujem. Pri voľnom pohybe suky a voľnom výbere partnera sa môže kľudne stať, že bude partnerov niekoľko.

POZOR! Pes môže byť ochotný kryť suku aj s výtokom, ktorý nie je spôsobený stavom zodpovedajúcim ruji. Tzn., že môže chcieť kryť aj sučku s ochorením pohlavného ústrojenstva. V prípade, že má sučka výtok mimo obvyklé obdobie hárania a aj napriek tomu na ňu reagujú psy, navštívte veterinárneho lekára.

Praktická rada na záver: hárajúcu sučku netreba v období hárania držať mimo vodné toky. Aj hárajúca sučka sa môže kúpať.

Umelé oplodnenie suky

Metódy umelého oplodnenia suky sa v chove psov využívajú len ojedinele a skôr ako obmedzená forma reprodukcie. Tento článok je však potrebný pre chovateľov Bandogov, pretože u tohto plemena je umelé oplodnenie celkom bežnou záležitosťou.

Semeno psa

Všeobecné dôvody, prečo je umelé oplodnenie vyžadované sú väčšinou ekonomického rázu (prevoz semena na veľkú vzdialenosť), alebo nie je možné uskutočniť krytie prirodzenou cestou buď zo strany psa (zahojené zranenie panvových končatín, poruchy libida po dlhej preprave, pokusy o krytie v nevhodnom prostredí, nadmerné pohlavné vzrušenie a pod.) alebo zo strany suky (averzia suky k vybranému psovi, prvýkrát môže odmietať akéhokoľvek psa, nerovnaký vzrast partnerov (pokusné kríženie), defekty na vonkajších pohlavných orgánoch (zúžený vchod do pošvy), hustá srsť prekrývajúca vonkajšie pohlavné orgány suky spojená s neskúsenosťou psa pri prvých pokusoch o krytie a pod.)

Dlhodobá konzervácia psieho semena je problematická, aj keď možná. Najlepšie výsledky sa dosahujú pri inseminácii súk neriedeným semenom , t.j. bezprostredne po získaní semena a pohybujú sa medzi 70 – 80% gravidity. Vyvolanie reflexu ejakulácie je u psa pomerne ľahké a to hlavne v prípade, že je v jeho blízkosti hárajúca sa suka.

• najčastejším spôsobom je masáž penisu (masturbácia), ktorá okrem zbernej nádoby na semeno (napr. širšia sklenená nádoba) nevyžaduje žiadne ďalšie pomôcky.
• druhým spôsobom je odber semena pomocou umelej pošvy, ktorá má určitú teplotu a vyvíja určitý tlak. Semeno sa odoberá tak, že po výskoku psa na hárajúcu sa suku sa penis zavedie do umelej pošvy držanej po pravej strane suky. Pošvou sa v prípade nutnosti mierne pohybuje.
• tretím spôsobom odberu semena je elektroejakulácia, používa sa však len výnimočne. Tesne pred ejakuláciou dochádza u psa k erekcii, vyklenutiu rebier a typickým pohybom.

Frekvencia získania semena u psa

Pokiaľ je plánované dlhodobé využitie psa, je vhodný jeden odber za 48 hodín. V prípade nutnosti je možné získať semeno denne a to 3 dni po sebe, potom má nasledovať najmenej dvojdňový odpočinok. Ak je nutné odoberať ejakulát 2x denne, má nasledovať dvojdňová prestávka. Pokiaľ pes dlhšiu dobu nekryl, dochádza k zmenám spermií uložených v nadsemeníkoch a doporučuje sa opakovaný odber ejakulátu.

Vlastnosti semena psa

Semeno je ejakulované v troch frakciách. Celkový objem semena i jeho hodnoty sa odlišujú podľa metódy odberu, veľkosti psa, veku a pod.

Objem celého ejakulátu kolíše od 2 do 50cm3. Najčastejšie sa odber ejakulátu preruší po získaní frakcie bohatej na spermie (0,5 až 4cm 3). Farba semena je šedobiela až biela a to v závislosti na koncentrácii spermií, ktorá určuje i jeho konzistenciu. Pach semena je typicky psí alebo nevýrazný. Koncentrácia spermií kolíše medzi 5 – 500 000 v 1 mm3 a je v priamej závislosti na objeme ejakulátu. Počet morfologicky zmenených spermií nemá presiahnuť hranicu 20% a progresívny pohyb vpred musí vykazovať najmenej 70%.

Životnosť spermií v neriedenom ejakuláte sa pohybuje okolo 8 hodín, ak je semeno uschované pri izbovej teplote. Ak sa uschováva len druhá frakcia ejakulátu (len spermatická frakcia), predĺži sa jeho životnosť na 24hodín, rovnako tak pri postupnom ochladzovaní spermií na 4oC.

Riedenie a konzervácia semena

Ku krátkodobej aj dlhodobej konzervácii sa používa spermatická frakcia ejakulátu. Pri krátkodobé konzervácii sa semeno riedi s bežne dostupnými prostriedkami - pasterizovaným mliekom a to v pomere 1:1. Uchováva sa pri teplote 4oC. Po 96 hodinách sa zisťuje jeho 50% pohyblivosť.

Inseminácia suky

Najdôležitejším predpokladom úspešnosti vykonávanej inseminácie je správny odhad doby, v ktorej sa vykonáva. Za najvhodnejšiu dobu sa považuje 9. - 13. deň po objavení prvých príznakov hárania, výnimky sú ale veľmi časté. Klinicky je možnosť povoľnosť k páreniu rozpoznať podľa zmeny správania sa k psom a tiež podľa ukončeného krvavého výtoku, ktorý sa v tej dobe mení na slabo ružový až žltý. Obdobie estra je možné určiť tiež cytologickým vyšetrením výteru z vaginálnej sliznice. Na umelé osemenenie sa používa pryžový katéter alebo najlepšie pipeta z plastu, ktorá sa napojí na celosklenenú striekačku. Pred insemináciou sa suka postaví panvou vyššie, vchod do pošvy sa očistí vatou a po roztvorení sa zavedie pipeta cez pošvovú predsieň a pošvu po klenbe do maternicového krčku a ak je to možné až do maternice. Po zavedení pipety sa pomalým stiskom piestu striekačky vytlačí semeno. Po opatrnom vybratí pipety sa suka pridrží zdvihnutá za panvové končatiny 5 – 10 minút, prípadne podľa druhu použitej pipety (s nafukovacím balónikom alebo bez) sa imituje akt zviazania, ktorý vzniká zdurením penisu a dochádza pri ňom k pošvovým kontrakciám. ktoré urýchľujú prechod spermií cez maternicový krčok a maternicou do vajcovodu. Po vykonaní inseminácie, hlavne vtedy, keď bol ejakulát  deponovaný len na začiatok krčku,  je nutné dbať na to, aby suka po uvoľnení panvových končatín nesadala alebo netlačila. Vhodné je dať ju na vodítko.

K osemeneniu suky sa používa celá dávka semena. Pri zdravom ejakuláte by stačil s vyhovujúcou koncentráciou spermií len 1 cm3, je však účelné zväčšiť objem inseminačnej dávky pridaním 3 dielov riedidla (prevarené mlieko, 0,9% roztok NaCl) napr. pokiaľ je nutné rozdeliť odobraté semeno na viac dávok pre viac súk.

zdroj: kniha od autorov Gamčík Pavol, Kozumplík Jaroslav a kol.

Sterilizácia- kastrácia

Skôr ako začnem písať o kastrácii psov, chcel by som požiadať každého majiteľa sučky, ktorý sa práve rozhoduje, či dať alebo nedať nakryť svojho miláčika, aby navštávil svojho veterinárneho lekára a prekonzultoval s ním svoje rozhodnutie :

Po prvé preto, lebo vo svojej praxi sa často stretávam s ničím nepodloženými teóriami, ktoré medzi chovateľmi kolujú – najopakovanejšie mýty sú:

• sučka, ktorá nemala aspoň raz šteniatka, bude mať nádory na maternici alebo mliečnej žľaze
• sučka osprostie
• sučku s nepravou graviditou treba čo najskôr nakryť
• agresívny pes potrebuje sučku, potom sa ukľudní
• kastrácia negatívne ovplyvní povahu zvieraťa

a mnoho ďalších.

Po druhé preto, aby vám veterinárny lekár vysvetlil fyziologický proces rozmnožovania, priebeh gravidity, pôrodu, popôrodného obdobia do odstavu šteniat, ale aj možné komplikácie počas celého procesu:

• nepravá gravidita
• potrat
• torzia maternice
• poruchy pri pôrode (uzavretý krčok maternice)
• primárna slabosť pôrodných sťahov
• ruptúry maternice a poranenia pošvy
• abnormálne veľký plod
• nesprávna poloha plodov
• popôrodná intoxikácia a zápaly maternice
• popôrodný tetanus
• kanibalizmus a absentujúca starostlivosť o šteňatá...

to všetko sú akútne stavy ohrozujúce život matky i šteniat, ktoré vyžadujú okamžitý zásah lekára.

Ja potrebné uvedomiť si, že na pôrod a odchov šteniat nie je ideálnym prostredím panelákový byt. Takisto je nutné zvážiť, koľko času vyžaduje opatera počas pôrodu a v prvých dňoch po ňom (dovolenka kvôli celodennej starostlivosti) a koľko to bude stáť peňazí (zvýšené náklady na krmivo, odčervenie, vakcináciu, veterinárne úkony a liečivá v prípade komplikácií).

Pre zodpovedného majiteľa sa však ani odstavom šteniat problémy nekončia. Stačí navštíviť najbližší útulok pre zvieratá, kde spoza mreží malých kotercov šteká ohromujúce množstvo často zanedbaných, vyhladovených, zranených či utýraných psov, z ktorých väčšina bola tiež kedysi túžobne očakávaná, avšak vďaka ľahostajnosti a krutosti človeka skončili v útulku len s veľmi malou nádejou na zlepšenie situácie. Viem, o čom hovorím, pretože som zmluvným veterinárnym lekárom Slobody zvierat v bratislavskom útulku, kde napriek snahe zamestnancov je pre nedostatok vyhovujúcich priestorov i financií situácia už roky kritická.

Jednou z najvážnejších príčin takejto kritickej situácie je premnoženie spoločenských zvierat. Vo vyspelých štátoch sa problém rieši realizáciou sterilizačných programov, čo sa v súčasnosti považuje za jedinú správnu cestu ako znížiť utrpenie nechcených zvierat. Eutanázia túlavých zvierat je krutá a problém premnoženia nerieši.

Sterilizácia a kastrácia znamená chirurgické odstránenie vaječníkov, maternice alebo semenníkov s primárnym cieľom zabrániť rozmnožovaniu, avšak tieto operácie sa vykonávajú aj v prípadoch chorôb reprodukčných orgánov (zápaly maternice, prostaty, cisársky rez a pod.), pri liečbe a prevencii nádorových ochorení (mliečnej žľazy, semenníkov), ako pomocný zákrok pri systémových ochoreniach (diabetes, epilepsia) a taktiež u zvierat s poruchami správania (pohlavná agresivita, nepravá gravidita). Medzi významné výhody sterilizácie a kastrácie patrí zníženie rizika tvorby nádorov a zápalov. Schopnosti výcviku (napr. u psov slepeckých, obranných) nie sú ovplyvnené (pokiaľ sa vykoná po prvej ruji). V čase ruje sú zvieratá nekľudné, utekajú, pričom riziko nežiadúceho nakrytia je vždy veľké. Tretina súk, ktoré sa dostanú do útulku z ulice, je v štádiu ruje. Počas túlania môžu byť zrazené dopravnými prostriedkami, zapríčiniť autonehody s tragickými následkami a hmotnými škodami, za ktoré je zodpovedný majiteľ. Okrem iného je nemalým plusom, najmä pre domácnosti, kde zviera žije s majiteľom v byte, že zaniká problém s nepríjemným krvavým výtokom počas hárania.

Veterinárny lekár pred zákrokom upozorní majiteľa aj na možný výskyt vedľajších účinkov sterilizácie a kastrácie. Medzi ne patrí občasný únik malého množstva moču počas spánku (najmä u súk veľkých plemien), ktorý je však možné riešiť medikamentóznou terapiou. Ďalšou nevýhodou môže byť zvýšená spotreba krmiva a priberanie na váhe, čomu však možno jednoducho zabrániť limitovanou kŕmnou dávkou a zvýšeným množstvom pohybu. Posledným možným vedľajším účinkom je tzv. šteňacia srsť u psov dlhosrstých plemien, aj v tomto prípade sa dá pomôcť podaním hormonálnych prípravkov.

Záverom by som chcel povedať, že z medicínskeho hľadiska výhody sterilizácie a kastrácie výrazne prevažujú nad možnými nežiadúcimi vedľajšími účinkami, a preto ako veterinárny lekár tento zákrok svojím klientom odporúčam.

autor: MVDr. Karel HUDEC

Gravidita

Kryjeme len suku, ktorá je vo výbornej "trojkombinácii". Čo sa tým myslí?

• výživná kondícia
• zdravotná kondícia
• psychická kondícia

Výživná kondícia

Sučka je v špičkovom výživnom stave vďaka dostatočnému množstvu kvalitnej stravy obohatenej o minerálne látky a vitamíny. Nekryjeme ani obézne, ani vychudnuté zviera trpiace patologickým nechutenstvom.

Zdravotná kondícia

Sučka je očkovaná proti infekčným chorobám a každý štvrťrok riadne odčervená osvedčenými veterinárnymi prostriedkami.

Nekryjeme sučku:

• po chorobe, alebo po úraze
• s kožnými problémami
• trpiacu chronickými zápchami alebo hnačkami
• s vrodenými genetickými vadami,
• psov s predkusmi alebo podkusmi pri plemenách, kde podľa štandardu má byť nožnicový alebo kliešťový skus
• s dyspláziou bedrových kĺbov...

Psychická kondícia

Sučka je psychicky vyrovnaná, pri sebemenšej záťaži netrpí patologickým stresom, fóbiami alebo traumami. Nekryjeme sučku, ktorá prejavuje bezdôvodnú agresivitu voči človeku a nekryjeme psom, ktorý je agresívny voči celému svetu.

Sučka musí prejavovať sexuálny apetít - násilné krytie, spútanej sučky s náhubkom "skúseným krycím psom", nie je nič iné ako surové znásilnenie!!! Takéto krytie rovnako ako umelé oplodnenie býva veľakrát príčinou nenormálneho vzťahu suky k šteňatám /ľahostajnosť, bojazlivosť, prehnaná starostlivosť, agresivita/.

Keď sučka krytie odmieta, má k tomu svoje dôvody - čosi v jej organizme alebo psychike jej velí, že jej šteniat netreba: rožmnožovací pud je slabo vyvinutý alebo je potlačený rôznymi objektívnymi podmienkami. Milujúci majiteľ by mal rozhodnutie sučky rešpektovať.

Etapy psej gravidity

1. do 4 týždňov sa toho veľa nedeje!

Sučka je nakrytá. Zhruba za 62 dní /pri prvej gravidite to môže byť až 68 dní - tie odo dňa krytia/ môžeme očakávať šteniatka. Asi do 4 týždňov sú psie zárodky tak malé, že neoberajú sučku o mnoho živín. Ak je sučka odjakživa kŕmená kvalitnou potravou s dostatkom minerálov a vitamínov, nemusíme sa vôbec vzrušovať kŕmime podľa vlastného osvedčeného vzorca.

2. na obdobie od 4 do 8 týždňov si pripravte finančné zásoby

Plody začali rapídne priberať na váhe a sučka by zjedla aj Vašu celodennú dávku jedla. Každý týždeň teda zvyšujeme objem krmiva približne o 15%. V polovici 8. týždňa by mala sučka dostávať o 40 - 70% krmiva viac ako pred nakrytím. V druhej fáze gravidity je nutné kŕmnu dávku rozdeliť s prihliadnutím na veľkosť plemena na dve až päť kŕmení za deň, pretože tráviaci trakt je v tesnom priestore, vďaka rastúcej maternici, veľmi zaťažený. Znižuje sa teda jeho kapacita oproti normálnemu stavu. To znamená, že doga "zasadne za stôl" 5x denne, bulteriér 3 - 4x denne a čivava 2x. Ak sa Vám zdá, že Vaša sučka konzumuje síce svoju potravu len 1x denne /a to celý deň/, neobmedzujte ju. Ona veľmi dobre vie, koľko toho potrebuje! Na chudnutie bude čas aj po pôrode, pokiaľ to bude nutné! Pamätajte, že suka by mala počas gravidity zvýšiť svoju hmotnosť o 20 - 25%. Obmedzte preto prílohy a na sladkosti zabudnite!!!

Zvyšujeme nielen množstvo potravy ale aj jej kvalitu! Potrava musí byť pro čo najmenšom objeme ľahko, energeticky výživná, s vysokou hladinou živín, minerálov a vitamínov. Jedálniček gravídnej suky svojimi nárokmi pripomína jedálniček šteňaťa. Musí zaisťovať dostatok kvalitných bielkovín s optimálnym zložením aminokyselín a energie.

Treba ustriehnuť dávky tukov a ďalšie energetické zdroje. Príliš vysoký obsah glycidových krmív /prílohy v podobe ryže, cestovín, pečiva a pod./ vedie k obezite suky i k nadmernému rastu plodov, čím rastie riziko náročného pôrodu.

Asi od 30. dňa gravidity je nevyhnutné dotovať sučku vápnikom a fosforom v správnom pomere /1,7:1/. Nemenej dôležitý je prísun železa ako prevencia chudokrvnosti /anémie/. Železo povádame s vitamínom C, ktorý napomáha lepšemiu vstrebaniu železa. Ostatné vitamíny dávajte až večer. Prečo? Nikdy nedávajte železo spolu s ďalšími vitamínmi. Železo sa chová ako terorista: aby sa lepšie vstrebalo, použije k tomu iné vitamíny ako rukojemníkov a nakoniec ich zlikviduje a Vaša budúca mamina tak môže o nich iba snívať.

Druhá fáza gravidity je pre zdravie sučky a plodov najdôležitejšia. Zvýšením príjmu krmiva zabránite prílišnému poklesu živej hmotnostii po pôrode.

3. strata chuti na jedlo

Od polovice 8. týždňa /u žravejších súk od 8. týždňa/ gravidity sa vracia príjem potravy k normálu. V dobe okolo pôrodu sučka potravu odmieta. Pôrod je práca ako každá iná a s plným žalúdkom a napchatým črevom by bol ešte náročnejší. Takže žiadny strach, žiadna panika! Vaša sučka nie je chorá!!! Ale tak jej velí inštinkt.

Niekoľko dní pred je nutné prestať pridávať do krmiva soľ a  dohliadnuť na to, aby sa nedostala k slaným pochúťkam. Nadbytok sodíka môže vyvolať zápal mliečnej žľazy v dôsledku zadržovania nadmerného množstva vody v organizme. Zaistite sučke stále čerstvú pitnú vodu a stály prísun lásky. Pokiaľ sa Vám bude bachratá budúca maminka stále držať pri nohách, neodmietajte ju. Sučka cíti, že sa ťažká hodina blíži a chce byť pri Vás. Pokiaľ si vyhrabe pôrodný pelech, alebo si určí iné miesto na pôrod ako ste jej vybrali Vy, snažte sa jej prianie rešpektovať a netraumatizujte ju de facto ľudskými manierami. Psia mama vie najlepšie, čo robí! Krmný režim sa upravuje a vracia do normálu do jedného týždňa po pôrode.

Pôrod

Ako môžeme najlepšie pomôcť suke pri pôrode?

Nie každý, kto má doma gravidnú suku, sú skúsení chovatelia, ktorí majú za sebou X vrhov svojich súk a okrem normálneho fyziologického pôrodu sa stretli aj s rôznymi komplikáciami a nepríjemnosťami. Väčšina majiteľov zažije krytie, graviditu a pôrod svojej suky raz alebo dvakrát za život. S termínom blížiaceho sa pôrodu sa snažia získať informácie v knihách a časopisoch, od iných psíčkarov, od známych... Materiálov je mnoho, často sa zásadne v informáciách rozchádzajú a ich rozdielnosť vyvoláva u bežného chovateľa zmätok a beznádej. Pôrod je fyziologická záležitosť. Pôrod nie je choroba. Väčšina súk úplne spontánne a bez komplikácií porodí aj bez ľudskej pomoci. Nasledujúce slová sú stručným zhrnutím praktických veterinárnych skúseností a pravidiel, ktorých nie je veľa, ale sú pre vyvarovanie sa komplikáciám pri pôrode suky zásadné. Doporučujem nebrať pôrod suky príliš "vedecky", ale na druhej strane sú tu štyri dôležité zlaté pravidlá, ktorých sa treba držať.

Suka je gravidná v priemere 63 dní, čo je stav ideálny. Väčšina súk však rodí skôr alebo neskôr. Do cca 57. Dňa po nakrytí hovoríme o potrate (aborte). Narodené plody nebývajú vo väčšine životaschopné a zahynú. Od 58. dňa gravidity je možné narodené šteňatá so zvýšenou starostlivosťou odchovať. Opačný extrém je prenášanie plodov. Ako absolútnu hranici možno považovať 69. deň gravidity. Potom je už nutné suku dôkladne prehliadnuť v ordinácii a pôrod umelo vyvolať alebo urobiť cisársky rez. Doba gravidity sa počíta obvykle od prvého dňa nakrytia. Doporučujem odpočítavať nie na týždne, ale presne na dni, aby nedošlo k chybe. Suka môže mať vo vajcovode a pošve vajíčka oplodnené v rôznom čase, napr. s odstupom niekoľko desiatok hodín pri opakovanom prekrytí alebo šteňatá nielen rôzneho veku, ale aj od rôznych otcov (v prípade, že suka ušla a noc strávila v objatí psov z celej dediny). Pre značnú časovú variabilitu možného splynutia spermie a vajíčka sa doba gravidity obvykle počíta od prvého známeho spojenia suky so psom.

Zlaté pravidlo číslo jedna.

Ak kedykoľvek v priebehu gravidity začne zo suky vytekať výtok (žltý, hnedý, krvavý, či zelený) je nutné IHNEĎ navštíviť veterinára. Výnimkou je odchod hlienovej zátky niekoľko dní až hodín pred pôrodom, ktorá však má farbu aspiku a jasne sa tým odlišuje od možných abnormalít. Výtok inej než transparentnej farby je známkou patológie priebehu gravidity. Najväčším problémom je výtok farby zelenej, ktorý signalizuje odlúčenie plodu od matky a je dôvodom k okamžitému cisárskemu rezu. Hneď ako sa narodí prvé šteňa, je tolerovaný výtok ako tmavo zelený, tak pochopiteľne aj krvavý.

Zlaté pravidlo číslo dva.

Od 58. dňa gravidity je bezpodmienečne nutné merať suke 2x denne v konečníku teplomerom telesnú teplotu. Normálna zdravá gravidná suka má stále od 37 do 39 stupňov. Teplotu je nutné merať pravidelne v tú istú hodinu. Je jedno, či o 7.00 hod. a o 19.00 hod., alebo o 4.00 hod. a o 16.00 hod. Dôležitý je odstup 12tich hodín, ktorý spoľahlivo zachytí krátky pokles teploty pred pôrodom. Suka v predpôrodnej fáze, asi 36 hodín pred začiatkom pôrodu náhle prechodne zníži svoji teplotu pod 37 stupňov. Pri pravidelnom meraní pokles zachytíme. Je to jediný objektívny ukazovateľ, podľa ktorého môže laik spoľahlivo rozpoznať blížiaci sa pôrod. Niektoré suky pred pôrodom hľadajú tiché a tmavé kúty v byte, iné si hrabú pelechy, niektoré sa odmietajú venčiť, iným sa spustí mlieko, ďalšie nechcú žrať a ….. niektoré sú úplne normálne. K odhadu začiatku pôrodu teda zostáva len pravidelné meranie.

Zlaté pravidlo číslo tri.

Pôrod začína pôrodnými sťahmi. Sú viditeľné aj pre laika. Suky tlačia a sťahy vidíme úplne jasne. Ak suka maximálne do 20tich minút neporodí plod, je nutné IHNEĎ navštíviť veterinára. Niekde je problém. Buď sú sťahy slabé alebo sa jedná o nepravidelnú polohu plodu, pričom oboje si vyžaduje odbornú pomoc. Po vypudení plodu sa suka upokojí. Môže nasledovať pôrod ďalšieho šteňaťa, ale tiež nemusí. Nie je pravda (podľa príručiek), že suka porodí všetky šteňatá naraz, že ďalší plod musí výjsť do dvoch hodín po prvom. Pokiaľ je suka pokojná, evidentne netlačí, stará sa o mimino (miminá), všetko je v poriadku. Zviera môžeme aj vyvenčiť, napojiť a ak bude chcieť, tak ho aj nakŕmime. Suka si musí v priebehu pôrodu oddýchnuť a nabrať silu, čo môže trvať aj niekoľko hodín. Platí však, že nesmie tlačiť.

Zlaté pravidlo číslo štyri.

Starostlivosť o narodené šteňa. Šteňa sa narodí v obale, teda väčšinou. Normálna suka obal rozhryzne a šteňa olíže. Tu by som doporučoval suke pomôcť. Chovateľ nemusí ako vlkolak trhať plodové obaly a oblizovať malé psíky. Postačí obal roztrhnúť nechtami a šteňa vylúpnuť. Nie je nutné používať nožnice. Príroda je múdra a pupočník sa roztrhne presne tam, kde je treba. Objaví sa pár kvapiek krvi a je pokoj. Pupočník sa nemusí podväzovať. Len v prípade, že z neho krv odkvapkáva po kvapkách. Na podviazanie stačí len bežná niť ale lepšie zubná niť. Úzkostná dezinfekcia pupčeku alebo podviazaného miesta nie je príliš dôležitá. Suka tiež nemá sterilný jazyk, keď miminá olizuje, a zdravé šteňa sa s bežnými baktériami vyrovná. 
Po vybavení z obalu šteniatko krátko omyjeme vlažnou tečúcou vodou v polohe hlavou dole a potom dáme suke olízať. Normálne zdravé psie mimino otvára papuľku, viditeľne dýcha, kňučí a derie sa o svoje miesto na slnku. V prípade, že sa suka hneď o mimino či miminá nestará, nič sa nedeje. Je to normálne. Má svojich starostí dosť. Šteňatá dejte do škatule, prikryte ich uterákmi a pridajte PET fľašu naplnenú teplou vodou z vodovodu. Novorodenci rýchlo vychladnú a nemôžu sa aktívne zahrievať. PET fľaša supluje telo matky a udržiava miminá v tepelnom komforte.

Zvláštnou kapitolou je oživovanie nedýchajúcich novorodencov. Bohužiaľ inštrukcie v písomnej forme sú na nič. Šteňatá sa musia odsať, vyčistiť, rozmasírovať a dostať z nich zvyšky plodových vôd. Procedúra je to pre laika pomerne "drsná" a skutočne je nutné postup vidieť. Nedá sa popísať. 
So šteňaťom v obale odchádza väčšinou aj placenta. Je to "krvavý kus mäsa" pripojený k šteňaťu pupočnú šnúru. Po vybavení plodu z obalu a oddelenie pupočníka sa automaticky oddelí aj placenta. Zvyšky obalu a placenty dajte suke pokojne zožrať. Placenta obsahuje látky, ktoré urýchlia pôrod, spustia mlieko a vyčistia suke zažívací trakt. Zožratie dvoch – troch placent je pre suku prospešné. Ak placenta neodíde s plodom, opäť sa nič nedeje. Je totiž vypudená s ďalšími šteňatami alebo až po pôrode. Zadržanú placentu, alebo placenty pozná veterinár pri pooperačnej kontrole. 
Odhadnúť ukončený pôrod, resp. to, že je suka "prázdna", je pre laika veľmi obtiažne. Preto rozhodne doporučujem, ak máte pocit, že suka s pôrodom skončila, navštíviť veterinárnu ordináciu, kde sú vykonané vyšetrenia suky, pri podozrení na zadržaný plod pozná stav pomocou rentgenu, hmatom alebo sonografom. Poradí s popôrodnou starostlivosťou o suku, výživou, vitamínmi, dotáciou kalcia, vykoná kupírovanie chvostov u plemien, ktoré to dovoľujú a eventuálne odstráni šteňatám rudimentárne piate prsty na zadných labkách.

Pravidlo navyše:

Pred pôrodom vašej sučky si zistite, ktorá z okolitých veterinárnych ordinácií má nepretržitú službu alebo ktorý z veterinárov je ochotný prísť na zavolanie k vám domov. Podľa Murphyho pravidla bude vaša sučka rodiť určite v noci zo soboty do nedele....

autor: MVDr. Michal Čáp

Kojenie

Ak si myslíte, že pôrodom sa všetko skončilo, tak ste na omyle!!! Práve teraz totiž začína pravý maratón kŕmenia. Hlavne suky veľkých plemien rodia kopu šteniatok /10 a viac/ a sú aj väčšie.

Nároky na krmivo u veľkých plemien sú teda väčšie ako u malých plemien. Každé zviera má isté nároky na množstvo krmiva a jeho zloženia. Keď dáte psovi biftek, tak ho zje. Ak ho necháte o hlade a potom mu dáte aj suchý chlieb, tak zje aj ten. Nie preto, že by mu chutil, ale pud sebazáchovy mu nedovolí inak. Toto však nie je možné praktizovať pri kojacej suke.

Ak aj Vy vyznávate názor, že psia mama si zaslúži našu lásku a starostlivosť, že jej deti sú aj naše deti, tak všetko necháte, zbalíte si odloženú časť našetrených peňazí na dovolenku alebo vianočné darčeky a pôjdete nakupovať. Váš veterinár Vám určite poradí vhodné prípravky, ktoré bude Vaša sučka nachádzať v miske spolu so svojou dávkou kvalitného krmiva. Musia obsahovať vitamíny, minerály a stopové prvky.

Suka ktorá kojí má zvýšený výdaj vápnika, zinku, mangánu a medi. Tieto mikroprvky suke podávame v pečeni či v porcii surového hovädzieho srdca. Zvýšená potreba železa tiež nie je nič zvláštne. Táto dávka by sa však mala navýšiť a zodpovedať množstvu šteniat. Výpočty dávok Vám pomôže upresniť návod na podávanie na prípravkoch.

Od veci tiež nebude, ak sučku po pôrode odčervíte. Aj keď ste ju odčervovali predtým, keď bola ešte gravídna, nevadí! Nechcete predsa, aby šteniatka spolu s materským mliekom sali aj larvy škrkaviek!

Energia v potrave suky ktorá kojí je obsiahnutá vo forme glycidov /príloha, najlepšie ryža/ a tukov. Pre laktujúcu suku sú vhodné všetky druhy tukov živočíšneho a rastlinného pôvodu. Tuky rastlinného pôvodu sa v značnej miere vylučujú spolu s mliekom. Ich nedostatok spôsobuje aj kožné choroby. 1 - 2 lyžice kvalitného slnečnicového oleja pridaného do krmiva preto vôbec neuškodia, práve naopak. Pri nadbytku tukov a súčasnom neodstatku glycidov však začne organizmus vyrábať a skladovať jednoduché cukry. Suka, nielen priberá ale je tiež neúmerna zaťažovaná pečeň. Takže radšej s mierou - nikdy nič neprehnať!!!

Bielkoviny musia byť v kŕmnej dávke suky ktorá kojí, vysoko kvalitné. Nedostatok bielkovín znamená nedostatok materského mlieka, čo sa prejaví na zdravotnom stave šteniat. Laktáciu je možné podporiť nielen kvalitnou potravou ale aj špecializovanými doplnkami výživy, ktoré obsahujú mliečne a kvasnicové bielkoviny, povzbudzujú látkovú výmenu a posilňujú organizmus.

Krmivo kojacej suky musí byť chutné, ľahko zožrateľné a ľahko stráviteľné. V tejto dobe je hlavnou starosťou psej maminky starostlivosť o šteniatka a na jedlo už akosi neostáva čas. Veľké množstvo krmiva, ktoré musí suka prijať, aby uživila veľa stále hladných krkov niekedy spôsobí hnačku, hlavne v prvých dňoch po pôrode. Preto by v jedálničku nemala chýbať strúhaná mrkva, varená ryža... Pozor, stále žiadne sladkosti!!!

Odchov

Veľa ľudí verí v to, že odchovom šteniat môže zarobiť veľké peniaze. Povedzme, že môžete mať 8 šteniat, ktoré predáte každé po 20.000,-. Fíha – to je 160.000,-. A nemusíte robiť nič okrem vlastnenia sučky! Zle!

Úmyslom tohto článku je predniesť v skratke reálne náklady na odchovanie vrhu. Drvivá väčšina chovateľov na odchove šteniat nezarába. A nie preto, lebo si to zle vypočítajú a veľa míňajú. Je to preto, lebo vychovanie dobrého vrhu stojí peniaze – a vychovanie nevydareného vrhu stojí ešte viac peňazí.

Tu sú niektoré náklady, s ktorými musíte počítať:

• náklady na krytie
• pôrodný box, teplé podložky, ohrievacie lampy, nožnice, uteráky, dezinfekčné prostriedky, odsávačka mlieka, teplomer . . .
• sušené mlieko pre šteňatá, fľašky na kŕmenie, misky pre šteňatá
• odčervenie šteniat (2, 4, 6 a 8 týždeň)
• vakcinácia, vyšetrenie PSS
• kŕmenie – nakrytá sučka potrebuje až 3x toľko potravy ako obvykle, a kojaca sučka tiež potrebuje viac potravy. Šteniatka po odstave tiež zožerú viac ako by ste si mysleli
• PRA certifikácia, PSS testy a ďalšia vakcinácii

Tu sú niektoré skryté náklady, na ktoré nesmiete zabudnúť:

• veterinárne kontroly a zdravotné testy pred krytím (kontrola zdravia sučky, test srdca apod.)
• určenie presného dňa krytia
• po nakrytí vyšetrenie ultrazvukom na určenie predbežného počtu šteniatok
• množstvo extra umývacích a dezinfekčných prostriedkov a povlečenie v porodnom boxe
• pohotovostné výjazdy na veterinu
• dovolenku v práci, potrebnú na čas pôrodu a minimálne 2 týždne, aby sučka šteniatka nepriľahla atď. – ušlý zisk v práci, minutá dovolenka,
• návšteva veterinára, lieky a antibiotiká pre sučku v prípade zápalov alebo iných komplikácií
• reklama na predaj šteniat
• množstvo telefonátov od a k záujemcom

Najobávanejšie vírusové ochorenia pri dochove šteniat

Infekčné ochorenia, ktoré ohrozujú chovy psov, môžu byť bakteriálneho alebo vírusového pôvodu. Proti tým najnebezpečnejším ochoreniam, u ktorých liečba nie je známa alebo je veľmi problematická, je jedinou ochranou preventívna vakcinácia. Základné choroby, proti ktorým sa u nás vakcinuje sú besnota, psinka, parvoviróza, leptospiróza, infekčná hepatitída a parainfluenza. Z menej často sa vyskytujúcich ochorení sa u nás vakcinuje proti borelióze, koronaviróze, giardióze a dermatomykózam. Výskyt týchto ochorení spôsobil v minulosti chovateľom psov nemalé straty. Keďže sa však postupom času stáva pravidelná vakcinácia a odčervovanie psov v našich chovoch bežným štandardom a súčasne sa zvyšuje chovateľská úroveň a kvalita krmiva, v súčasnosti mnoho z týchto ochorení v klinickej forme ani nepoznáme. Z ochorení, ktoré dnes aj napriek všetkým týmto opatreniam spôsobujú problémy pri odchove šteniat, sa najčastejšie stretávame s parovovírusovou a herpesvírusovou infekciou šteniat.

Parvoviróza psov

Parvoviróza je vysoko infekčné ochorenie psov vírusového pôvodu, pri ktorom je postihnutý najmä žalúdočno-črevný systém, ale aj kostná dreň, lymfatické tkanivá a svalovina srdca. Vírus, ktorý ochorenie vyvoláva, sa nazýva psí parvovírus a postihuje výlučne psovité šelmy. Viac ako 75% klinických prípadov sa zisťuje u šteniat vo veku 6-18 týždňov, ktoré sú na túto chorobu najviac náchylné. Je to spôsobené skutočnosťou, že psí parvovírus sa najlepšie rozmnožuje na rýchlo sa deliacich bunkách rastúceho organizmu, teda u mláďat. Parvoviróza psov je veľmi ľahko prenosné ochorenie. Zdrojom infekcie je trus infikovaných zvierat. Parovírusová infekcia psov sa prenáša akýmkoľvek priamym ale aj nepriamym kontaktom, to znamená pri stretnutiach infikovaného a zdravého zvieraťa, ale aj kontaktom zvieraťa s infikovaným trusom a močom, vírus možno preniesť aj na obuvi, oblečení, výcvikových pomôckach a pod. Pri vstupe vírusu do organizmu dochádza k jeho rýchlemu množeniu na bunkách čreva a kostnej drene. Inkubačná doba, teda obdobie od kontaktu organizmu s vírusom po vznik prvých klinických príznakov je 3-7 dní, výnimočne do 14 dní. Vírus vylučujú aj psy v inkubačnej dobe, to znamená tie zvieratá, ktoré sú už infikované, no klinické príznaky sa u nich zatiaľ ešte neprejavili. Rozmnožovanie vírusu v bunkách čreva vedie k vzniku príznakov ochorenia. Parvovírus ničí bunky sliznice tenkého čreva, ktorými sa do organizmu vstrebávajú živiny. Preto dochádza k zhoršenej absorbcii živín do organizmu, k zvýšenému vylučovaniu vody, čo vedie k vzniku hnačiek, k stratám vody, minerálnych látok a bielkovín. Narušená sliznica čreva krváca, preto sa v truse objavuje krv. Postihnutie tenkého čreva často vedie aj k úpornému vracaniu žalúdočných štiav. Vysokými stratami vody a elektrolytov dochádza k odvodneniu organizmu (dehydratácii), ktorá má za následok šok, zlyhanie obličiek a poškodenie pečene. Porušenou sliznicou tenkého čreva prechádzajú do organizmu baktérie, ktoré môžu vyvolať ďalšie zhoršenie priebehu ochorenia. Pri výskyte parvovírusovej infekcie treba vždy počítať s takmer 100%-nou chorobnosťou, to znamená, že ochorejú takmer všetky vnímavé zvieratá, ktoré sa v postihnutom chove nachádzajú. Mortalita, čiže úmrtnosť postihnutých zvierat je 10-90%. Najvážnejšie klinické prejavy ochorenia sú u najmladších šteniat, vo veku 5-8 týždňov. Staršie zvieratá, 4-5-mesačné môžu parvovirózu prekonať aj bez vážnejších prejavov. Pri typickom priebehu parvovírusovej infekcie na začiatku možno pozorovať výraznú apatiu šteniat. Zvieratá majú horúčku 39,5°C a vyššiu, sú smutné, nežerú, nehrajú sa. Po niekoľkých hodinách nasleduje úporné vracanie. Šteňatá vracajú opakovane, aj niekoľkokrát počas jednej hodiny, malé množstvá žltej spenenej tekutiny, niekedy s prímesou krvi. V priebehu ďalšieho dňa sa k vracaniu pridružuje hnačka, ktorá je vodnatá, môže byť aj s prímesou krvi a hlienu a odporne zapácha. Trus často vystrekuje z konečníka prúdom alebo z neho voľne vyteká. Brušná dutina zvieraťa je veľmi bolestivá, niekedy šteniatka spontánne stenajú. Hnačkou a vracaním zviera stráca veľké objemy tekutín a dochádza k dehydratácii organizmu, ktorá môže pri neliečení viesť k smrti zvieraťa. Parvovírusová infekcia psov je ochorenie, ktoré je bez príslušnej liečby vo väčšine prípadov smrteľné. Je to vírusové ochorenie, ktoré môžeme liečiť len symptomaticky, to znamená, že nevieme bojovať priamo proti pôvodcovi ochorenia, vieme len zmierňovať jeho priebeh a ošetrovať príznaky ochorenia. Parvoviróza je ťažká choroba, ktorej liečba je úspešná len vtedy, ak je podchytená hneď na začiatku. Ak teda máme podozrenie, že môže ísť o parvovirózu, okamžite treba zveriť ošetrenie šteniat veterinárnemu lekárovi. Veterinárny lekár aplikuje zvieraťu antibiotiká na obmedzenie bakteriálnej infekcie, infúznu liečbu na zabránenie ďalšej dehydratácie, lieky proti vracaniu a proti hnačke, prípadne inú liečbu podľa potreby. Pri adekvátnej infúznej a podpornej liečbe, pokiaľ nedôjde k iným komplikáciám (napr. zauzlenie čriev) a zviera je liečené od prvých príznakov ochorenia, u mnohých prípadov dôjde k vyzdraveniu. V ďalšom kroku je veľmi dôležité, ako bude majiteľ postupovať pri opätovnom privyknutí zvieraťa na príjem potravy. Po vysadení infúznej liečby treba začať obnovovať príjem krmiva najskôr vhodným elektrolytovým nápojom, ktorý vám odporučí veterinárny lekár, neskôr malými množstvami kašovitého krmiva. Veľmi vhodné sú hotové diéty, ktoré sa vo forme konzerv alebo granulí predávajú len vo veterinárnych ambulanciách. Z domácich krmív je vhodný tvaroh, varené pomleté králičie, jahňacie alebo hydinové mäso rozmiešané s rozvarenou ryžou v pomere 1:3. Krmivo sa podáva v malých dávkach 3-4 krát denne. Po 4-5 dňoch na diéte môžeme postupne prejsť na zvyčajné kŕmenie, nikdy však nie náhle, ale postupne, zvyšovaním podielu obvyklého krmiva a znižovaním podielu diétneho krmiva v kŕmnej dávke. Pri obnovovaní príjmu krmiva netreba zabúdať, že sliznica čreva, ktorá slúži na trávenie krmiva, je po prekonaní parvovirózy zničená. Nie je tam nijaká prirodzená črevná mikroflóra, teda prospešné baktérie, ktoré napomáhajú tráveniu krmiva. Preto je jedným z dôležitých krokov v rekonvalescencii podávanie probiotických pást a práškov s obsahom enterokokov, prípadne laktobacilov (napr. Protexin ProKolin, Protexin Proffesional), ktoré obnovia črevnú mikroflóru a pomáhajú pri opätovnej výstavbe črevnej sliznice. Parvovírusová infekcia psov je ochorenie, ktoré je veľmi silno infekčné, prenáša sa akýmkoľvek priamym alebo nepriamym kontaktom a jeho pôvodca je extrémne odolný. Jediným možným spôsobom prevencie je vakcinácia. Pri ochrane šteniat je najdôležitejšia vakcinácia matiek, teda chovných súk. Vakcinovaná suka odovzdáva protilátky šteňatám počas gravidity cez placentu, ale najmä materským mliekom v prvých dňoch po narodení. Najdôležitejších je prvých 24 hodín po pôrode, kedy je množstvo protilátok v mlieku najvyššie a zároveň sliznica čreva u šteniat protilátky prepúšťa. Táto priepustnosť v najbližších dňoch klesá. Takto získané protilátky si udržiavajú vysoké hladiny približne do 6 týždňa po narodení, kedy postupne klesajú. Preto výrobcovia vakcín neodporúčajú očkovať šteňatá pred vekom 6 týždňov. Ak by sa šteňatá zaočkovali v skoršom veku, kedy ešte v krvi majú materské protilátky, dôjde k vyviazaniu vakcinačného vírusu materskými protilátkami, postvakcinačné protilátky sa nevytvoria a šteňa sa stáva vnímavé voči infekcii. V chovoch s výskytom parvovirózy je možné po šiestom týždni začať očkovať vakcínou určenou pre šteňatá, ktorá obsahuje len vírus parvovirózy, prípadne parvovirózu a psinku. Zaťažovať 6-týždňové šteňa vakcínou proti viacerým ochoreniam (psinka, hepatitída, leptospiróza, parainfluenza) nie je účelné. Jednak je to z nákazového hľadiska zbytočné, jednak je to pre šteňa nadmerná záťaž. Jedným z problémov, s ktorým sa pri vakcinácii šteniat veterinárna a chovateľská verejnosť stretáva je tzv. imunitné okno. Je to vek od 6. týždňa po narodení, kedy u šteňaťa postupne klesajú materské protilátky. Ak takéto šteňa zaočkujeme, časť vakcinačného vírusu sa naviaže na materské protilátky, čas podnieti tvorbu postvakcinačných protilátok u šteniat, ktorá je však v tomto veku ešte dosť slabá. Vzniká imunitné okno. Je teda možné, že šteniatko v tomto veku ochorie na parvovirózu napriek správne prevádzanej vakcinácii. Kvôli imunitnému oknu treba šteniatko po prvej vakcinácii vo veku 6 týždňov očkovať znovu o 14 dní.

Najvhodnejšia vakcinačná schéma v chovoch s výskytom parvovirózy:

• Suka pred pripustením parvoviróza alebo kompletná vakcína proti chorobám
• Šteňatá 6.týždeň parvoviróza alebo parvo+psinka
• Šteňatá 8.týždeň parvoviróza + psinka
• Šteňatá 12.týždeň kompletná vakcína proti chorobám + leptospiróza + besnota
• Šteňatá 15. týždeň leptospiróza

Vakcinačná schéma sa mení podľa nákazovej situácie v chove a podľa uváženia veterinárneho lekára.

Ako sa dá zistiť, či v chove skutočne ide o parvovírusovú infekciu

Laboratórne sa dá parvovírus zistiť viacerými spôsobmi. Ak infekcia postihla neočkované šteňatá, dá sa laboratórne zistiť titer protilátok v krvi. Ak je v každej vzorke veľmi vysoký titer a šteňa nebolo nedávno očkované, považujeme to za prebiehajúcu infekciu v chove.

Najpresvedčivejším dôkazom o prítomnosti infekcie je priamy dôkaz vírusu. Najvhodnejšie vzorkou na to je vzorka čerstvého trusu, aspoň 10 g, alebo kúsok čreva. Do vyšetrenia sa vzorka môže uchovávať v čerstvom alebo zmrazenom stave. Existujú aj komerčné diagnostické súpravy, pomocou ktorých určí prítomnosť parvovírusu veterinárny lekár priamo v ambulancii.

Herpesvírusová infekcia psov

Herpesviróza psov je akútne vírusové ochorenie, ktoré spôsobuje u novorodených šteniat náhle úhyny a u dospelých jedincov ochorenia horných dýchacích ciest, pohlavných orgánov alebo oka. Pôvodcom ochorenia je herpesvírus psov typ 1 ( CHV -1). Vírus je infekčný len pre psovité šelmy a napáda hlavne bunky sliznice dýchacích a pohlavných orgánov, v ktorých sa rozmnožuje a následne ich poškodzuje . Vo vonkajšom prostredí je málo odolný a je citlivý na väčšinu dezinfekčných prostriedkov (bežné koncentrácie chlórových, fenolových a formaldehydových preparátov). Typické pre herpesvírusy je ich schopnosť latentnej infekcie, to znamená že vírus prežíva v organizme zvieraťa aj bez klinických príznakov a pri vplyve stresovej situácie (trauma, stres, podchladenie, iná infekcia, podávanie niektorých liekov, gravidita, pôrod atď.) môže dôjsť k reaktivácii a také zviera môže byť zdrojom infekcie pre iné zvieratá, s ktorými je v kontakte. Vírus sa vylučuje sekrétmi dýchacích ciest a pošvovými sekrétmi súk. Šteňatá sa môžu nakaziť transplacentárne, to znamená, že sa infikujú už plody v maternici počas troch posledných týždňov gravidity. Ďalej počas pôrodu, pri prechode infikovanými pôrodnými cestami alebo neskôr oronazálne (po vdýchnutí alebo požratí) sekrétmi z pôrodných ciest. Staršie zvieratá sa obvykle nakazia oronazálnou cestou hlavne pri priamom kontakte alebo pri kontakte s infekčnými sekrétmi. Na priebeh infekcie a nakazenie má veľký vplyv vek zvieraťa. Najvnímavejšie sú novorodené šteňatá, a to z dôvodu nedostatočne vyvinutej termoregulácie, nižšej telesnej teploty ako u dospelých psov, neúplne vyvinutého imunitného systému a tak neschopnosti adekvátne odpovedať na infekciu. U šteniat, nakazených počas gravidity alebo behom prvých dvoch týždňov po narodení, dochádza väčšinou k ich úhynu a väčšinou je postihnutý celý vrh. Ochorenie prebieha akútne a netrvá dlhšie ako 1 – 3 dni. Novorodené šteňatá môžu uhynúť náhle po pôrode bez klinických príznakov alebo majú nešpecifické príznaky celkového postihnutia ako nechutenstvo, apatia, nariekanie, prípadne výtok z očí a nosa alebo žltozelený trus. Klinický obraz herpesvírusovej infekcie však môže vyzerať aj tak, že šteňatá sa narodia plne životaschopné, no do troch dní prestanú prijímať mlieko, zostanú apatické, nehybné až stuhnuté a postupne hynú. V oblasti slabín a bruška môžu byť prítomné krvácaniny a edém, ďalej sa môžu objaviť kŕče až strata vedomia. Telesná teplota nebýva zvýšená. Pri nakazení plodov v maternici matky môže ďalej dôjsť k odumretiu plodov a následným potratom, k narodeniu mumifikovaných plodov, k predčasnému pôrodu alebo narodeniu slabých šteniat, ktoré hynú tesne po narodení. U šteniat starších ako 3 týždne a dospelých psov prebieha ochorenie väčšinou bez klinických príznakov alebo je sprevádzané miernymi respiračnými príznakmi ako výtok z nosa alebo očí, mierne zvýšená teplota. Ďalej sa môžu objaviť katarálne zápaly sliznice vagíny u súk a prepúcia u samcov, s prejavmi mierneho začervenania a výtoku. Ochorenie u novorodených šteniat má tak rýchly a celkový priebeh, že jeho liečba sa nevykonáva. Preto uvažujeme len o prevencii a predchádzaní prejavom infekcie u šteniat. Na našom trhu je dostupná vakcína na vakcináciu gravidných súk. Odporúča sa vakcinovať suky prvou dávkou medzi 1. dňom ruje a 10. dňom po nakrytí a druhou dávkou 1 až 2 týždne pred pôrodom. Revakcinácia sa odporúča pri každej ďalšej gravidite. Protilátky, ktoré sa vytvoria u matky, šteňatá pasívne prijímajú už v maternici a potom pri cicaní z kolostra (prvé mlieko). Tieto prijaté protilátky chránia novorodené šteňatá pred vznikom infekcie ale ich pretrvávanie v organizme je len krátkodobé. Ochorenie je veľmi prenosné a preto je v chove dôležitá zoohygiena, starostlivosť o suky počas gravidity a pôrodu. Dôležité je odčervenie pred pripustením, opakovaná vakcinácia proti ostatným chorobám a izolácia gravidnej suky aspoň 3 týždne pred pôrodom od ostatných psov v chove. Pôrodnicu treba dezinfikovať pred každým pôrodom a zvýšiť starostlivosť o novorodené šteňatá. Pri prevencii herpesvírusovej infekcie je zvlášť dôležité v chladnejšom období používať vyhrievané boxy, pretože vírus najlepšie prežíva pri teplote 4°C a nižšej, už pri teplote nad 37°C sa znižuje jeho infekčnosť a teplota nad 40°C ho inaktivuje úplne. Pri podozrení na herpesvirózu vo vašom chove informujte svojho veterinára, ktorý odoberie potrebné vzorky na vyšetrenie ( krv, uhynuté plody alebo šteňatá) a po určení diagnózy Vám navrhne postup a možnosti riešenia vo vašom chove podľa individuálnych potrieb.

Proti týmto nebezpečným ochoreniam je vhodnou a jednou účinnou prevenciou vakcinácia. Na to, aby bola účinná, je dôležité dodržať niektoré pravidlá. Pes musí byť pred vakcináciou úplne zdravý, odčervený, v dobrom výživnom stave. V opačnom prípade si nedokáže vytvoriť dostatočné množstvo protilátok proti vírusom a baktériám podaným vo vakcíne. Medzi ďalšie faktory, ktoré dokážu ovplyvniť účinnosť vakcinácie, patrí transport alebo iný stres zvieraťa hneď po vakcinácii, vplyv veľkej koncentrácie zvierat na premorenie prostredia, podávanie antibiotík a iných liekov v čase vakcinácie, prípadne iné oslabenie organizmu.

Všetky tieto zásady musí chovateľ dodržať, pretože len tak sa dá vakcináciou dosiahnuť plnohodnotná ochrana organizmu proti infekciám.

Najmä od stravy sa odvíja celkový zdravotný stav, preto by sme si mali dať záležať na tom čo psíkovi podávame. Strava musí obsahovať dostatok kalórií , bielkovín, tukov, sacharidov, vody a iontových solí , vitamínov a to všetko vo vhodnom pomere.

Pes je mäsožravec a podľa toho má aj vyvinuté tráviace ústrojenstvo, ktoré je pomerne krátke. Práve preto je pre majiteľov psov dôležité niečo o ich výžive vedieť. Nevedomosťou môžeme totiž zapríčiniť rôzne zmeny v organizme – od porúch pohlavného cyklu, cez rôzne alergie zvieraťa až po poruchy funkcie ľadvín , pečene a slinivky..

Potrava - koľko a čoho???

Od energetickej potreby psa prispôsobujeme množstvo krmiva. Podľa hmotnosti psa vieme zhruba vypočítať denné množstvo stravy.

Výpočet:

potrebná denná energetická dávka pre psa : celková energia podávanej stravy

Príklad: 15kg vážiaci pes vyžaduje denne 4228 kJ. Suché krmivo obsahuje 14,2kJ/g .
4228kJ : 14,2kJ = 298g krmiva/denne

Pri rastúcich šťeňatách sa energetické požiadavky zvýšia 2x-2,5x
Pri kotných fenkách sa energetické požiadavky zvýšia 1,5x
Pri dojčení sa energetické požiadavky zvýšia3-4x

Rozbor psieho krmiva

Energetické požiadavky psa

Plemeno: Bandog

Hmotnosť psa: 35 kg           Potreba energie denne (kj/deň): 7850

Hmotnosť psa: 40 kg           Potreba energie denne (kj/deň): 8667

Bielkoviny obsahujú asi 25 druhov aminokyselín, z toho v strave je nenahraditeľných 10 druhov. Požiadavky tela psa na bielkoviny sú vysoké. Pes ako mäsožravec strávi 90% odpadového a čerstvého mäsa, ale len cca 60 percent rastlinných bielkovín /ich prílišné množstvo môže zapríčiniť hnačku, či koliku/. Denná potreba psieho tela je 4,8g bielkovín.

Pomer bielkovín v potrave pre psi rôznych veľkostí a veku:

Nadmerný prívod živočíšnej bielkoviny vedie k zníženiu využitia kalcia.
Pomer minerálov a bielkovín je dôležitý.

Význam vápnika a fosforu – sú to dva najdôležitejšie minerály v psej strave. Sú potrebné pre vývin kostí. Je dôležité dodať ich vyvážene a v dostatočnom množstve – prílišné množstvo môže zapríčiniť deformáciu kostí či krivicu. Veľmi dôležitý je aj pomer minerálov /kalcium : fosfor = 1 : 1,2/

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené príklady potravín s obsahom vápnika. Zaujímavé je, že mliečne výrobky, ktoré sú dodnes prezentované ako najbohatší zdroj vápnika obsahujú na 100 g nepatrné množstvo vápnika.

Tuky sa v strave nachádzajú v podobe troch navzájom spojených mastných kyselín. Nedostatok mastných kyselín vyvolá u psa svrbenie pokožky, spôsobuje drsnú suchú srsť, lupiny, vyskytnúť sa môže i infekcia ucha. Pokiaľ pes získa dostatočné množstvo energie z tukov, zníži sa spotreba príjmu bielkovín a tým menej namáha obličky , pečeň. Tuky sú zdrojom vitamínov a zdravý pes dokáže tuky úplne stráviť. Denná potreba psieho tela je 1,1g.

Glycidy to sú cukry, škrob a celulóza. Najľahšie stráviteľné sú jednoduché cukry. Mliečny cukor /v mlieku/ psi nestrávia, pretože nemajú potrebné enzýmy na spracovanie. Glycidy nájdeme v ryži a mrkve, v celozrnnom pečive, v mäsovo- obilnej konzerve, v granulách .

Vitamíny ich dostatok nájdeme v granulovanom krmive. V čase dospievania, gravidite, dojčenia sa odporúča vitamíny do stravy ešte pridávať. Pokiaľ podávate psovi čerstvú stravu - nie granule - je potrebné dodať ako vitamíny tak i minerály.

Kostná múčka používa sa na úpravu nedostatku vápnika v čerstvom mäse. Zabezpečí vápnik (30%) a fosfor ( 15%). Na kilogram čerstvého krmiva použite 2-3 lyžičky.

Rybí tuk - 5gramová lyžička vystačí pre 50kilového psa. Používa sa opatrne a vtedy pokiaľ strava potrebné vitamíny neobsahuje.
Rastlinný olej – je bohatý na kyselinu linoleovú – základnú mastnú kyselinu. Denná dávka pre 110kilového psa je ? lyžičky.

Droždie – je vhodné pre staršie psi a pre psi so slabou pečeňou. Obsahujú vitamín B a sú bezpečné i vo vyšších dávkach

Sírne kocky – v pohári vody ( pre ochladenie krvi) zmirňukú problémy so srsťou – svrbenie.

Bylinkové prípravky – sú dostupné na trhu len je potrebné vedieť čo pes potrebuje a či je prípravok preňho vhodný.

Vlákniny – z celkového množstva stravy , by 5% mala tvoriť vláknina v suchom stave. Uľahčí priechod stravy črevami, rieši problémovú stolicu a vetry. U obézneho psa by strava mala obsahovať 10-15% vlákniny lebo pôsobí ako redukčný prostriedok. Pri diabetických psoch vláknina kontroluje a uľahčuje absorpciu glukózy po jedle. Takisto má tvoriť 10-15% z množstva stravy.

Voda – telo psa je zložené z 2/3 vody. Psi strácajú vodu potením, dychčaním, prácou čriev, pľúc, obličiek. Pre správny pomer vody má zdravý pes dostať vodu v pomere 40ml/kg telesnej váhy. Voda pôsobí ako rozpúštadlo látiek prijatých v potrave a je potrebná pre zaistenie pochodu látkovej premeny. Voda sa nachádza aj v krmive a iných zdrojoch, no podstatné je , aby mal pes v miske vodu vždy.

Zelenina – pokiaľ psík rád ochutnáva aj zeleninu, pokojne mu ju doprajte – prospeje mu to. Rastlinná potrava je hlavným zdrojom dodávateľom škrobov, ktoré sú zdrojom energie. Takáto potrava obsahuje aj buničinu, vlákninu, je vhodným doplnkom zažívacieho traktu , čo samotným mäsom nedosiahneme.

Kosti – obľúbená pochúťka aj hračka: do určitej miery cvičí čeľusť a čistí zuby. Bezpečné pre tráviace psie ústrojenstvo sú jedine veľké kĺby. Ostatné kostičky z (hydinové, rebierka, kosti zo zajaca..) sú drobné a môžu spôsobiť zapichnutie do ďasien, krku, čriev, a následne zápchu, či krvavú stolicu..

Podávanie mäsa či konzervy spolu s granulami v jeden deň(spolu al. oddelene) – mäso sa v tráviacom trakte spracúva odlišne ako granule, preto môžu vzniknúť tráviace poruchy. Podobne ako pri častom striedaní rôznych spôsoboch kŕmenia. Treba si uvedomiť , že pes má obmedzené chuťové vnemy a nie je potrebné miešať granule s mäsom či konzervou. Pri problematickom prechode na iba granulovanú stravu primiešavajte v nutnom prípade do granúl mleté mäso . Adaptácia na kŕmne dávky trvá 2 týždne a odporúča sa túto monodiétu nemeniť.

Kvalitné krmivo v podobe granúl je bezpečný spôsob ako dodať psíkovi dostatočné množstvo živín.

ALE POZOR!

Pri výbere správnych granúl treba prihliadať na:

• veľkosť, váhu psa , genetickú či biochemickú individualitu. Biochemickou individualitou sa rozumie jedinečné genetické založenie konkrétneho psa, ktoré sa prejavuje, jeho jedinečnou nutričnou potrebou vychádzajúcou z metabolických dejov, ktoré prebiehajú v jeho organizme
• životné štádium, vek
• či sa jedná o kompletné krmivo, či len o kŕmny doplnok
• priemerný obsah jednotlivých kľúčových živín ako sú proteíny, tuky či vláknina
• kvalitu krmiva, ktorú zistíme podľa informácií na obale
• kŕmna dávka na deň
• zriedka sa na obale vyskytuje informácie o obsahu hovädzích a geneticky modifikovaných surovín

Granule sa môžu skrmovať aj navlhčené vodou alebo netučným vývarom.

Hlavne pri veľkých plemenách by sa denná dávka mala rozdeliť na dve dávky v priebehu dňa.

Príslušnú dávku granúl trávi pes dve hodiny takže "stále plná miska cez deň" mu naozaj neurobí dobre.

Z obalu sa podľa predpisov musí dať vyčítať:

• meno výrobcu,
• hmotnosť obsahu a jeho určenie,
• nevhodnosť pre ľudskú konzumáciu.

Zdroj surovín:

• krmivá označené ako jednodruhové /tuniak/ musí obsahovať východiskové suroviny 70-100%,.
• krmivá označené "s tuniakom" obsahujú 3-10% suroviny a krmivá označené " s príchuťou tuniaka" obsahujú menej ako 3% tejto suroviny.

Na balení by mali byť informácie o :

• obsahu živín podľa lokálnych predpisov buď v percentách obalu či v percentách sušiny
• východiskové suroviny
• doporučená kŕmna dávka
• výrobca
• distribútor

Nesprávne často preferované potraviny:

• detské piškóty
• krupičná kaša
• kravské mlieko
• repný cukor

spôsobujú zažívacie ťažkosti!

Doplnky výživy

Pridávať psom ku krmivu doplnky výživy?

Medzi majiteľmi a chovateľmi psov je občas prediskutovaná téma, či - ak ku krmivu psom pridávať doplnky výživy a alebo nepridávať. Zástancovia dnešných "kompletných" krmív (dovozcovia, výrobcovia, predajcovia) svojim zákazníkom odkazujú: "Je to kompletné a vyvážené krmivo a preto neodporúčame pridávať doplnky výživy". Patróni tej či onej značky granúl potom ešte vo svojich oznámeniach upresňujú "Toto krmivo obsahuje všetko čo váš pes potrebuje a preto neodporúčame pridávať žiadne iné krmivá, alebo doplnky výživy".

Odvážnym chovateľom, ktorí (ako hovoria zástancovia kompletných krmív) za vyvážené zloženie výživy svojho psa prevzali zodpovednosť, pretože je kŕmeným doma varenou alebo surovou stravou, teda tým, ktorí svoje psy kŕmia radšej mäsom, zeleninou, cestovinami (tým čo mohli pri nákupe jasne identifikovať) potom zástancami "kompletných" krmív oznamujú potrebu doplnky výživy psom pridávať po ktorom nasleduje výraz, že je veľmi ťažké tento druh výživy "vybalancovat".

Tento článok sa nevenuje zdravotným rizikám z umelo vyrobených vitamínov a syntetických minerálov, ktoré sa dávajú do väčšiny doplnkov výživy a do termicky extrudovaných granúl, pretože mnohí z nás už poznajú rozdiel medzi vitamínom prírodným a umelo vyrobeným (mnohí z nás už vedia, že prírodu nemožno nahradiť). Tento článok sa len snaží prispieť k osvetleniu príčin, prečo v súčasných potravinách a krmivách pre psov už niektoré stavebné látky chýbajú a ako ich môžeme (v prírodnej forme) našim psom efektívne doplniť.

V potravinovom reťazci chýbajú stavebné látky

Tlak predajných reťazcov (a aj zákazníkov) na čoraz nižšie ceny potravín a krmív pre psov, spolu so snahou (najmä nadnárodných) poľnohospodárov o čo najvyšší zisk vedú (na úkor kvality) k úsporám predovšetkým (bohužiaľ) na krmivách pre hospodárske zvieratá. V potravinovom reťazci (rastlinná výroba, mäso, mlieko, vajcia) tak varovne stúpa nedostatok pre organizmus nenahraditeľných stopových prvkov, minerálnych látok a vitamínov.

Medzi aktuálne príčiny chýbajúcich látok patria najmä:

• vyčerpaná poľnohospodárska pôda na ktorej sa pestujú hospodárske plodiny. V pôde je málo živín (minerálne látky, stopové prvky).
• génová manipulácia kŕmnych plodín pre hospodárske zvieratá, ktorá zrýchľuje rast (predovšetkým) využiteľných častí plodín. Nepriaznivým následkom manipulácie génov je však úbytok ďalších častí spektra minerálnych látok a stopových prvkov.
• neprirodzená (neprírodná) výživa hospodárskych zvierat (aby mäso rýchlejšie pribúdalo). Zvieratá dostávajú vedecky vybalancované "kompletné krmivá" (granule alebo kŕmne zmesi) s umelými vitamínmi a ochucovadlá (aby im to chutilo) namiesto trávy (sena), na ktoré je ich tráviaci trakt prispôsobený. Poznámka: odtiaľ prišiel nápad predávať tieto granule aj pre psov.
• nezdravé ustajnenie hospodárskych zvierat a kurčiat>> nadmerný počet zvierat v malom priestore, absencia slameného steliva, absencia výbehu na čerstvú trávu a na slnko.

Za tejto situácie, keď stavebné látky chýbajú v poľnohospodárskych plodinách, v mäse z hospodárskych zvierat a tým aj v potravinách a krmivách, pre naše psy je jedinou možnosťou ako doplniť chýbajúce minerálne látky, stopové prvky a vitamíny, dodávať našim psom tieto nevyhnutné potrebné stavebné kamene formou doplnkov výživy, ktoré pochádzajú (z doposiaľ nezdevastovaných) prírodných zdrojov.

Následky nedostatku stavebných látok u psov

Pre kompletnú výživu buniek a tým pre bezchybnú funkciu celého organizmu psa (rast, udržiavanie funkcií a odbúravanie) musí pes prostredníctvom výživy prijímať prírodou definované stavebné látky (druhy a množstvo v čase). Nedostatok alebo absencia jedinej stavebnej látky znamená pre organizmus psa problém, ktorý začne riešiť.

Spočiatku telo (v stave núdze) chýbajúci stopový prvok, vitamín alebo minerálnu látku presťahuje z menej dôležitých orgánov alebo tkanív (srsť, koža) do orgánov životne dôležitejších (srdce, pečeň, pankreas). Po vyčerpaní núdzového riešenia (nie je kde brať) sa (skôr či neskôr) naštartuje proces vedúci k zdravotným ťažkostiam.

Dlhšie trvajúci nedostatok jednej alebo viacerých stavebných látok potom v organizme vyvoláva symptóm choroby. Neriešený problém nedostatku následne vyvoláva reťazovú reakciu ďalších, skôr či neskôr viditeľných problémov s nespočetnými ďalšími príznakmi rozličných chorôb, ktoré vedú k zníženej kvalite života psa až k skráteniu dĺžky života. Medzi najčastejšie pozorované príznaky a zdravotné problémy z nedostatku stavebných látok patria:

• zhoršenie kvality srsti (lámavosť, lupy)
• porušenie nervov (agresivita, nepokoj, slabá koncentrácia)
• oslabená imunita a predčasné fyzické starnutie
• alergia a kožné problémy (svrbenie, škrabanie, ekzémy)
• reprodukčné problémy a vývojové vady šteniat
• nedostatočná tvorba kĺbových chrupaviek a klzných látok (artróza)
• nedostavenia kĺbovej jamky, nižšia pevnosť väzov>> vyosenie kĺbov (displázia)